Sedím vo vlaku smerom domov. Vymenila som auto za verejnú dopravu. Čas mi to síce neušetrí, ale okrem toho, že v meste niet kde zaparkovať, tak v tom vlaku môžem vybavovať to, čo je treba vybaviť online. Okrem mailovania zákazníkom, chatovania s webovým analytikom Myrom, môžem písať konečne aj tie blogy a napísať môj prvý blogpost.
Písať ten originálny a vlastný kontent, ktorý je tak hodnotný nie len pre google, ale občas to vylepší aj reputáciu medzi zákazníkmi. Keď niet kamenného obchodu, kde by vás stretli osobne, aspoň touto formou sa niečo o vás dozvedia.
O čom však písať? Na mojom druhom cestovateľskom blogu tento problém väčšinou nemám. Ľudia vás buď čítajú, alebo nečítajú, podporujú alebo hejtujú. Spontánne vám pribúdajú fanúšikovia a vy sa tešíte. Prípadne ak vám niekto šlohne Fanpage a žiada “výkupné” do Kosova, tak to zaradíte medzi svoje historky zo sveta blogovania z kategórie “neuveriteľné”. Ale život ide ďalej. Fanúšikov zbierate opäť od nuly.
Blog na e-shope je však niečo celkom iné. Kladiete si otázky – akú to bude mať odozvu. Neznie to príliš predajne? Nevyzrádzam zo zákulisia príliš veľa?
Čo všetko môžete prezradiť svojim potenciálnym klientom zo zákulisia? Prestanú u vás nakupovať, keď zmaríte ich predstavy o tom, ako všetko funguje? Prípadne ako dlho vám to trvá?
Môžem písať o tom, ako som ušila prvú sadu tričiek, ktorú som horko ťažko predala medzi známymi a cez bazoš za cenu materiálu, lebo som potrebovala cash. Nebolo to zas tak dávno 🙂
Alebo o tom, ako som sa naučila, že mať podnikateľský nápad (radšej to nazývam nápad na sebarealizáciu), byť schopný ho zrealizovať a následne vedieť ho predať so ziskom sú tri kompletne odlišné veci. A ten príklad s bazošom o tri riadky vyššie je toho názorný príklad.
Alebo že aj microbusiness so šitím tričiek je v konečnom dôsledku veľmi náročná spleť činností, kde robíte okrem vývoja produktov, návrhu strihov a veľkostí, testovania, samozrejme aj predaj, marketing, prípadne web a mali by ste aj SEO alebo analytiku. Mali by ste sledovať zákony, viesť si účtovníctvo a v optimistickom prípade aj sklad. Hráte sa na fotografa a fotíte produkty, potom ich pracne orezávate v gimpe, lebo figurína na webshop stojí 800 eur, ktoré viete minúť aj lepšie. Komunikujete so zákazníkmi, beháte na poštu.
Objednávate materiál, snažíte sa na základe absolútne nereprezentatívnej štatistiky odhadnúť, ktorá farba pôjde lepšie. Prípadne sa snažíte dodávateľa presvedčiť, či vám nemôže predať aj menšie množstvo z jednej farby ako je 60 metrov, lebo ak zvolíte blbú farbu, je to prúser. No a ak vám ešte ostal čas, tak čítate články, vzdelávate sa, príbehy iných ľudí o tom, ako tiež naspia 6 hodín, prídu o 18 z práce a do 24tej pracujú vo svojej firme.
Tak som si také hobby vymyslela aj ja. V čase, kedy som nevedela, čo všetko to obnáša. A keby mi niekto dopredu povedal, neuverila by som. Ale keďže sme už v tom až po uši a v tej telke nič prospešné nedávajú, tak nás to stále drží 🙂
