Podnikanie na materskej – sci-fi alebo realita?

Naša krajčírska dielňa špecializovaná na funkčné merino oblečenie bola práve v rozpuku, keď sa nám narodil syn Erik.

Mnohé ženy práve počas materskej dovolenky v sebe objavia skrytý talent alebo podnikateľského ducha. Do svojho predošlého zamestnania sa už nevrátia, ale vrhnú sa do neznámych vôd podnikania.

Byť samej sebe šéfkou je lákavé, a má to množstvo benefitov. To musím uznať. Navyše, pre nás, mamičky, je flexibilný pracovný čas a vlastný biznis absolútne ideálny, pretože rodičovské povinnosti a situácie typu – chorľavý potomok alebo vyzdvihovanie dieťaťa zo škôlky  – sa s pevným pracovným časom od 8 do 17:00 až tak nekamarátia.

Navyše, pri podnikaní sa dá ostať pracovať aj z domu, prípadne niektoré veci delegovať na druhých. Takže už v úvode musím povedať, že nie, nemenila by som a podnikanie popri materskej je voľba, ktorú by som urobila hocikedy znovu.

No aby som bola úprimná, táto kombinácia má aj svoje temné úskalia a práve o tých bude v tomto blogu reč.

Najprv musím povedať, že ja som podnikanie „neobjavila” až na materskej. Ešte predtým som si ujasnila, že mojou životnou cestou je budovať vlastnú firmu. Tak sme začali s manželom Tomášom podnikať. Až neskôr som sa stala mamou.

Hektické šestonedelie

Erik si to načasoval úplne „excelentne”, narodil sa totiž 10. novembra, keď vypukla tradičná vianočná hystéria. Tomáš ostal tri dni doma a zaskočil za mňa vo firme. No potom sa musel vrátiť do svojho zamestnania, toho času totiž ešte robil v obchode, kde tiež bojovali s vianočnou sezónou.

Nevyhnutný šesťstonedeľkovský kolotoč dojčenia, driemania a snahy niečo navariť bol v mojom prípade obohatený o riešenie telefonátov od zákazníkov, vybavovanie e-mailov, zadávanie výroby, kontrolovanie tovaru, balenie zásielok a čakanie na kuriéra. Nejak sme to v zhone prežili, aj keď prechádzka ružovou záhradou to rozhodne nebola.

V noci som často ponocovala, niekedy aj dve hodiny vkuse. Bolo to vtedy, keď som sa natoľko prebrala, že upadnúť do ďalšej etapy spánku bolo zdĺhavé, náročné a neraz nemožné. Asi každá mama pozná spánkovú depriváciu, takže deficit spánku som dobiehala cez deň pri malom. Aj 25 minútový šlofík mi padol nesmierne vhod. Svoje fungovanie som obmedzila na minimum a venovala som sa len tým najnutnejším veciam, no keby neboli urobené, padnú nám na hlavu. Po Vianociach sa to naše šialené tempo trochu zvoľnilo.

Režim? Spánok? Čo je to? 

Ešte pred narodením Erika som si robila prieskum medzi rôznymi ženami, ktoré sa popri materskej venovali svojim projektom. Ako to zvládali? Dostalo sa mi rôznych odpovedí. Vo všeobecnosti sa má za to, že maličké bábätká veľa prespia. A že vraj všeličo postíham.

To ma dosť utešovalo. No potom prišla realita a zistila som, že každé dieťa je prudko individuálne. Aj to moje.

Niektoré deti prvých pár mesiacov veľa prespia, iné trápia ustavičné koliky a iné neduhy a nespia skoro vôbec. Pri štyroch spánkoch denne to niekedy v praxi znamená aj celodenné uspávanie.

Niektoré spia v postieľke nerušene aj pár hodín, zatiaľ čo iné sú „ochotné” spať len v kočíku za jazdy alebo iba na mamke v šatke. Sú aj také, ktoré spia len vtedy, ak spíte vedľa nich, no akonáhle sa vzdialite, do päť minút sú hore. A Erik vyžadoval práve moju prítomnosť, cez deň i v noci, a od začiatku bol (a stále je) veľmi kontaktný.

Mnohé mamičky sa posadia za počítač keď im dieťa večer zaspí. Občas sa to prihodilo aj mne, ale len výnimočne. Po celom dni som obvykle zaspala o tej 9, krátko po synovi. Čakala ma náročná noc, nesilila som to, aby som išla robiť, čo som si predsavzala.

Erik totiž v období prvého roka zle spával, budil sa aj desaťkrát za noc. Bola som vcelku vyčerpaná a dni som prežila s úsmevom na tvári iba vďaka čerstvému vzduchu a káve, ktoré ma vždy nakopli. Aj preto som veľa času trávila vonku na mraze.

Mať sa na koho spoľahnúť

Väčšina žien, ktoré popri materskej aktívne podniká, sa mi priznala, že je to preto, že majú pomocnú ruku – buď sa v starostlivosti o dieťa striedajú s manželom (ktorému to umožní práca) alebo majú po ruke babičku, tetušku či si najmú opatrovateľku. Inak by to nedávali.

A ak to náhodou samy dávajú, vždy je to na úkor niečoho (a neraz zdravia, vytečených nervov, vzťahu atď) a je to beh na krátke trate.

Nám veľmi pomohlo, keď mal Erik päť mesiacov a Tomáš nastúpil do Froggywear na plný úväzok. Nielen, že ma vedel zastúpiť a venoval sa tej bežnej agende, ale aj ďalej rozvíjal náš e-shop konštruktívnym smerom, čo je veľká pridaná hodnota. Ale hlavne – boli sme dvaja aj na starostlivosť o Erika a hoci ja som bola tá, kto sa primárne venoval a venuje nášmu synovi, keď som potrebovala pomocnú ruku, bola tam.

To bolo pre mňa v tom celom náročnom období asi úplne najdôležitejšie – mať sa na koho spoľahnúť. V prvom rade na manžela Tomáša. Ak by som s ním však bojovala v otázkach dojčenia, spoločného spania s dieťaťom a pod. asi ťažko by som mohla očakávať, že by ma podržal aj v pracovnej sfére.

V druhom rade sú to ľudia, s ktorými pracujeme. Máme skúsenosť, že netreba čakať, že možno nájsť schopných ľudí na prvom inzeráte. Niektorí u vás vydržia týždeň, s inými si skrátka nesadnete. Patrí to k životu i k podnikaniu. No tí, čo majú potenciál vašu firmu posúvať ďalej, tých sa držte zubami nechtami 🙂

Separačná kríza premilená

Zažila som aj týždne, keď bolo v noci priam nemožné sa od neho vzdialiť, lebo do polhodiny sa prebudil. Vtedy som sa cítila ako bezmocná. Okolo roka mal celkom slušnú separačnú krízu aj cez deň. Nemohla som ho ani položiť na zem bez toho, aby spustil plač.

V rámci zachovania optimálneho stavu ušných bubienkov sme doma používali nosič, a to sa popri nosení dalo aspoň navariť alebo niečo málo spraviť. No nechať ho s Tomášom a nerušene sa venovať práci aspoň dve hodinky, to bolo v tom období nereálne.

Stále sa vo mne ozýval škriatok, ktorý mi spytoval svedomie, ako to tie ostatné mamičky podnikateľky stíhajú. Keď Erik cez deň spal, pracovala som – cez mobil, vybavovala čo bolo treba, objednávala materiál, spisovala si nápady a podobne.

Okrem posily do krajčírskej dielne sme postupne prácu delegovali a najali ďalších odborníkov na Google reklamu, copywriting či programátora. A moja hodina-dve denne na prácu vystačila maximálne tak na manažovanie toho celého.

Svetielko na konci tunela

Veľký zlom nastal, keď sme odsťahovali krajčírsku dielňu z bytu a náš syn dorástol do jedného spánku denne. Stal sa z neho rozumný mladý muž, začal mnohým veciam rozumieť a začala s ním byť sranda. Odrazu som mala aj ja viac energie, nápadov a aj materstvo som si začala oveľa viac užívať. Absolvovala som s Erikom zopár výletov bez Tomáša, užívali sme si to ako mama a syn a po dlhom čase som si znovu pripadala ako normálna ľudská bytosť. Občas aj ako hrdinka, keď som si trúfla ísť s ním sama letecky do Talianska, to už bol z neho hyperaktívny neposedko.

Od roku a pol máme zevedený režim, vďaka ktorému sa viem lepšie zorganizovať kedy čo a ako a aj po večeroch dokážem často niečo urobiť. Syn je už oveľa samostatnejší, takže ho niekedy nechám hrať sa v predzáhradke a ja vybavím aspoň nejaké e-maily, čo predtým tiež nebolo reálne. Rovnako Tomáš ho už vie zobrať na pol dňa na ihrisko bez toho, aby som mu chýbala. Stále som však na prvom mieste matka, a to je moja priorita.

Zabudni na kult supermatky 

Hoci sociálne siete sú plné akčných mamičiek, ktoré na materskej podnikajú, majú dokonalé telá a domácnosti, stíhajú rôzne kultúrne akcie aj robiť reklamu kozmetike či sieti drogérií, do toho zdieľajú jeden recept na kváskový chleba za druhým, sama na sebe som zistila, že nablýskaný svet Instagramu je jedna vec a realita druhá.

Nedá sa mať všetko. Byť supermatka aj superpodnikateľka, mať každý deň navarené trojchodové večere, prepchatú chladničku, naleštenú podlahu a spokojných všetkých členov rodiny.

Myslela som si, že v nejakej miere sa to dá. Ale nedá. Dá sa starať o dieťa a pracovať do istej miery, to áno. Dá sa starať o dieťa a starať sa o domácnosť (a nemyslím tým len navariť polievku a druhý chod, ale štandardnú starostlivosť). Ale robiť to všetko, a na úkor spánku a vlastnej psychohygieny hraničí so samovraždou, minimálne duševnou.

A bohužiaľ, doba nás tlačí do toho, aby sme podávali výkony na všetkých frontoch, preto mnohé ženy vypekajú a upratujú neskoro do noci, potom sa sťažujú, že cez deň si neoddýchnu, lebo sú úplne rozdané a vyčerpané, keďže rozdávajú na všetky strany, len nie sebe (oddych a spánok). Povedala som si, že toto asi nebude tak úplne moja cesta. Samozrejme, veľa záleží od toho, ako to máš doma nastavené.

Prospešná skúsenosť 

Celé to chaotické obdobie materskej v spojení s podnikaním hodnotím ako veľmi prospešnú skúsenosť. Na vlastnej koži som zažila vlastnú odolnosť, trpezlivosť a to, že po každej búrke vyšlo slnko. Vždy. Prekážky sú, boli a budú, odradia tých, čo to nemyslia vážne a posilnia tých, ktorí nemajú v pláne to len tak ľahko zabaliť.

Navyše, hektika materskej a podnikania ma ušetrila od niektorých vecí, ktorými trpia bežne mamičky full time na materskej – popôrodná depresia, izolácia, neustále porovnávanie seba samých či detí, pocit vykorenenia od sveta či osamelosť – nič z toho sa ma netýkalo. Prípadne materská “demencia”, strata pamäti. Jednoducho nebolo kedy.

Rovnako som nikdy nemala čas s inými mamičkami riešiť  príkrmy, plienky, očkovania, farbu stolice a neviem čo ešte, nechať sa zdepkovať, vydesiť, ponížiť a pod. Nemala som čas porovnávať svoje dieťa s inými, či sa už pretáča alebo ešte nie, či už lezie, chodí, papa, nepapá. Dávala som veciam voľný priebeh, riadila som sa svojou intuíciou a mám pocit, že som urobila to najlepšie, čo som mohla.