Publikované

Výstup na Monte Perdido

výstup na Monte Perdido

Máš pochodené Tatry aj Alpy? A čo takto Pyreneje a ich tretí najvyšší vrchol? Áno, výstup na Monte Perdido znie ako skvelý plán na budúcoročné leto.

Tretí najvyšší vrch v Pyrenejách a jedenásť kilometrov dlhé údolie Vale Ordesa, nad ktorým sa majestátne týči, láka nielen trekerov, ale najmä všetkých, ktorých fascinuje naša matička Zem. V tomto kúte Španielska na hraniciach s Francúzskom ťa príjemne prekvapia hlboké kaňony, nehostinné náhorné plošiny a šťavnaté zelené lúky pod nimi, vodopády či vrcholy presahujúce 3000 výškových metrov.

vale ordesa y monte perdido

V národnom parku Vale Ordesa nie je ťažké sa jednoducho „zabudnúť” aj na týždeň — rozmanité turistické trasy a nádherné prostredie spôsobia, že je tu stále čo robiť, vidieť a zažiť. Turistické trasy majú rôznu náročnosť, čiže sú vhodné pre všetky vekové kategórie. Absolútnym bonbónikom je však výstup na Monte Perdido. Treba povedať, že napriek pomerne hladkému „úvodu” ide o celkom slušnú makačku, ktorá však pre teba bude rozhodne nezabudnuteľným dobrodružstvom.

Okrem toho, do neďalekej Girony lieta z Bratislavy nízkonákladovka Ryanair, takže si výstup na Monte Perdido môžeš pokojne naplánovať na predĺžený víkend a odskočiť si ho pokoriť namiesto tradičných Tatier či Álp.

Neplánované rozhodnutie — údolie Ordesa

Výstup na Monte Perdido bol pred 5 rokmi mojou neplánovanou bodkou za dvojtýždňovým jazykovým pobytom v Španielsku. Musím sa priznať, že v dobe, keď som si bookovala letenku do Španielska a rozhodovala sa, v akej lokalite kurz absolvujem, o existencii tohto pyrenejského velikána som nemala ani len potuchy.

Pyreneje - Candanchu
Pyreneje od dedinky Astun

Vedela som len to, že chcem svoju španielčinu posunúť na vyšší level, no teplo, preľudnené mestá ani prepchaté pláže nebolo zrovna to, po čom moje srdce pišťalo.

A tak výber lokality jazykovej školy padol na Pyreneje a mestečko Jaca, ktoré svojho času dokonca ašpirovalo na dejisko zimných olympijských hier.

Po dvoch týždňoch nasávania španielčiny som sa plánovala vydať na sever polostrova, kde som mala zálusk na okruh cez vápencové pohorie Picos de Europa.

Pyreneje – Pico Moulin

Nepodarilo sa mi však zohnať žiadneho „parťáka”, a keďže toto pohorie je z veľkej časti nehostinná pustina mimo akýchkoľvek známok civilizácie, nechcela som riskovať, že jedinú spoločnosť mi budú robiť štvornohí rohatí kamaráti.

Túžila som si však zatrekovať, a tak mi „museli stačiť” Pyreneje.
Naštudovala som si mapy a vytipovala som si vrch s názvom Monte Perdido alebo Monte Perdu s nadmorskou výškou 3355 metrov nad morom.

V preklade znamená Stratený vrch a rozkladá sa na francúzskom aj španielskom území. Jednak sa mi páčil jeho názov a v druhom rade som si o výstupe na Monte Perdido prečítala iba samé pozitívne recenzie.

Môj nápad mal jediný háčik — súčasťou túry bolo aj nevyhnutné prenocovanie na vysokohorskej chate, odkiaľ sa ráno vyráža na vrchol (prípadne sa spí v stane pred chatou). To, čo som objavila na internete, ma však nepotešilo — podľa ich online rezervačného systému (mimochodom, majú ho skvelý!) bola chata beznádejne obsadená až do konca augusta. A stan som so sebou nemala. Nenechala som sa však odradiť, veď všetko sa vždy nejako vyrieši. 🙂

nocľaháreň Refugio Goriz

Lákalo ma, že výstup na Monte Perdido bol možný celoročne (ako som sa dočítala na internete), so správnou výbavou a skúsenosťami. Hoci som so sebou žiadne vybavenie nemala, povedala som si, že je koniec augusta, tak to hádam nebude nutné.

Realita bola trošku iná — hoci po chatu je terén ľahký, od chaty sa začína zmiešaný a kamenistý terén. A na záver výstupu ma prekvapil veľmi strmý terén pokrytý klzkou kamennou suťou. Posledné metre som často išla aj po štvornožky, musela som zapájať ruky a bol to adrenalín, aj keď nebolo kam spadnúť. Suť sa šmýkala a vyšliapať po nej bez trekových palíc si ani neviem predstaviť. Navyše, začiatkom leta tam býva ešte sneh, čiže treba vziať so sebou zimnú výbavu – mačky, cepín a lano a naväzovať sa. Jeden chybný krok a hneď letíš dole desiatky metrov. Ak si chceš výstup zjednodušiť, určite odporúčam ísť na konci augusta.

Moja trasa na Monte Perdido viedla takto:

Pradera de Ordesa, autobus (1320 m) – Cascada del Estrecho (1600 m) – Cola de Caballo, vodopád na konci údolia (1760 m) – Refugio de Goriz, chata (2195 m) – Campo de Bloques – Lago Helado (2990 m) – Monte Perdido (Mont Perdu, 3355 m) a späť.

Východiskovým bodom môjho dobrodružstva za Strateným vrchom bola malebná a veľmi fotogenická dedinka Torla s rozkošným zámočkom. A nielen môjho. Táto dedinka je základňou na výjazdy do národného parku Ordesa y Monte Perdido.

Torla
Torla

Z Torly na hlavné parkovisko, odkiaľ sa vyráža na túry, premáva v sezóne každých 15 minút od 6:00 ráno do 22:00 večer kyvadlová doprava, pričom cesta trvá 20 minút.

V autobuse do Torly som sa dala do reči s mladou Angličankou a istým Izraelčanom, a nakoniec sme všetci nocovali v lacnej ubytovni, ktorú odporúčala Angličanka.

refugio Lucien Briet
refugio Lucien Briet

Ak nemáš vysoké nároky, v Torla zoženieš lacné ubytovanie v spoločnej nocľahárni s poschodovými posteľami od 12 eur na osobu/noc. Pozrite tu: http://www.refugiolucienbriet.com/

Angličanka mi v autobuse prezradila, že do národného parku Ordesa prišla kvôli tomu, že sa o ňom dočítala v Lonely Planet. A Izraelčan plánoval turistiku po hrebeňovke GR11 až do Andorry.

Ani jeden z nich však o hore Monte Perdido predtým ani len nechyroval.

Vale ordesa y monte perdido

V miestnej turistickej kancelárii sme sa dozvedeli o množstve jednodňových túr v národnom parku. Keďže Monte Perdido nemá konštantnú snehovú perinu, na jeho výstup a túry po okolí sme potrebovali jedine svoje ruky a nohy, prípadne trekové palice. To bola pre nás skvelá správa.

Po prvom dni a prvej túre som spolu s Angličankou začala seriózne koketovať s myšlienkou, že výstup na Monte Perdido dáme. Keďže stan sa v miestnych outdoorových obchodoch nedal požičať, zatelefonovala som na horskú chatu, či náhodou nebudú mať nasledujúci deň dve voľné postele.

stanovanie pred refugio Goriz

Prvým úspechom bol samotný telefonát, ktorý sa mi podarilo zvládnuť po španielsky. Chlapík však moje nesmelé nádeje uhasil informáciou, že majú obsadené, no ak máme stan, môžeme prespať pred chatou. Presne toho som sa obávala.

Beztak som sa však nechcela vzdať a nasledoval telefonát číslo dva. Lámala som chatára, či náhodou nemajú predsa len voľné nejaký iný deň.

Vale ordesa y monte perdido

A stal sa zázrak — povedal mi, že na ďalší deň sa nájdu voľné miesta, potom sú však ľudia v poradovníkoch. Okamžite sme si rezervovali dve miesta a k tomu aj večeru. Rozhodli sme sa, že raňajky si vyriešime vo vlastnej réžii.

To, že sme sa k Monte Perdido mali začať približovať až pozajtra nám až tak neprekážalo — aspoň sme mali deň k dobru na fyzickú doprípravu.

Vale ordesa y monte perdido

Prvý deň výstupu na Monte Perdido

Pradera de Ordesa – Refugio de Goriz
Prvý deň nebol náročný, zo spomínaného parkoviska (teda východiskového bodu) to do vysokohorskej chaty Goriz, kde sme mali nocovať, trvalo asi 4 hodiny.

Po raňajkách sme všetku nepotrebnú batožinu nechali u majiteľa ubytovne v Torle, zbalili sme si len to najnutnejšie na dva dni, potrebný proviant do večere, raňajky na ďalší deň a vodu po najbližší vodný zdroj.

Na túru sme vyrazili asi o 10 dopoludnia. Cesta na koniec údolia sa začína v lese a hoci nás pred ňou varovali — naozaj bola veľmi monotónna a pripadala nám nekonečná.

Vale ordesa y monte perdido

Až keď sme po necelej hodine vyšli z lesa, na trase sa objavila prvá zaujímavosť — malé vodopády. Keďže voda je tyrkysovo zelená, zastavovali pri nich kvantá ľudí.

Vďaka minimálnemu prevýšeniu a nenáročnému terénu je v údolí Ordesy veľa turistov všetkých vekových kategórií. Trasa pokračovala cez údolie dláždeným chodníkom, na jeho konci nás čakali majestátnejšie vodopády Cola del Caballo, cieľ rekreačných turistov.

Vodopády Cola del Caballo
Vodopády Cola del Caballo

Po obedovej pauze sme pokračovali z údolia do spomínanej vysokohorskej chaty Goriz, ktorá bola cieľom našej dnešnej cesty. Viedli k nej dve trasy — zaistená ferratová skratka, ktorá vraj v praxi trvá dlhšie, a klasická serpentínová cesta.

Zvolili sme si možnosť číslo dva. Po chvíli chôdze sme mali celé údolie Ordesa ako na dlani a v diaľke sme zbadali plechovú strechu veľkej kamennej horskej chaty.

Keď sme sa k nej priblížili na pár stovák metrov, videli sme, že sa už pred ňou stavajú prvé stanové obydlia.

Po príchode sme si objednali pivká a nasávali miestnu atmosféru. Z chaty je neskutočný výhľad do údolia a na všetky okolité kopce aj pohoria. Okrem Španielov sme naďabili na Ukrajincov či Nemcov…a na bláznivú Austrálčanku, ktorá v ten deň chcela urobiť výstup na Monte Perdido, ale namiesto toho, aby si naštudovala mapu, že kam vlastne má ísť, nasledovala partiu ľudí, ktorí sa vydali na GR11 a nie na Monte Perdido…

Nakoniec sa jej podarilo stratiť a opäť nájsť. Podarenú historku večer rozprávala všetkým, ktorí čo i len trochu prejavili záujem ju počúvať. Istí Kanaďania, ktorí sa vybrali na leto do Európy, sa mi priznali, že pôvodne zamýšľali turistiku na Slovensku, na internete sa však o našej domovine dozvedeli tak málo informácií, že sa radšej rozhodli pre Pyreneje. No keďže horská chata pod Monte Perdido býva fakt dlhodobo vybookovaná, nocľah na august si museli rezervovať už v máji…

Večera na chate za 17,50 eur na osobu bola kráľovsky výdatná — po fazuľovej polievke nasledoval šalát, mäso so zemiakovou kašou a dezert, nezabudli ani na vegetariánov. Tí, ktorí zatúžili po hygiene pred večerou, sa mohli osviežiť v sprche. Tiekla však slušne ľadová, takže pobyt pod sprchou zvládli asi iba fanúšikovia Wima Hofa. 🙂

Na spanie v chate slúžila povala. Pozostávala z troch miestností, každá vybavená trojposchodovými pásmi matracov. V našej izbe spalo spolu presne 27 ľudí, z toho veľa detí. Bili sa a počas spánku kopali, no vraj to bolo stále lepšie ako chrápanie, ktoré sa podľa Ukrajincov v noci odohrávalo v ich izbe. Ja som si však vďaka štupľom do uší spala ako v bavlnke, mohli pokojne vedľa mňa celú noc padať aj traktory. Mimochodom, nocľah v nocľahárni ma vyšiel 17 eur na noc.

Druhý deň – samotný výstup na Monte Perdido

Refugio Goriz – Monte Perdido – Refugio Goriz – Cola de Caballo – Pradera de Ordesa
Predpoveď počasia nám práve nepriala – hlásili polooblačno, neskôr oblačno so zrážkami. Keď sme o ôsmej ráno vyrazili z horskej chaty, počasie bolo usmoklené, žiadny bohémsky východ slnka sa nekonal. Vravela som si však, že nemôžem mať všetko. Som rada, že vôbec môžem byť tu, hore a ísť na vrchol.

Výhľad z refugio Goriz

Chodník sa vinul rovno hore kopcom, kamene striedali drobné skalky. Asi o pol hodiny neskôr sme dostali spoločnosť — ďalších turistov, ktorí smerovali k vrcholu.

Postupne sme sa vnárali do hmlistého oparu, chodník nebol jednoznačný, no riadili sme sa skalnými mužíkmi (vežami z kamenia), ktorí sú postavení pozdĺž cesty a slúžia ako značky.

Cesta hore ubiehala dosť rýchlo, takže sme zakrátko dospeli k jedinému úseku, kde treba traverzovať snehové pole. Z tohto miesta je zároveň výhľad na Rolandovu bránu, známu scenériu z pohľadníc. Modrá obloha v tom čase presvitala pomedzi mraky, hmlu sme nechali v inverzii a slnečné lúče nám vliezali pod vrstvy oblečenia. Bolo nám jasné, že na vrchole to bude stáť za to.

Rolandova brána

O chvíľu sme sa ocitli pri Lago Helado (v preklade Zmrznuté jazero). Odtiaľ je to na vrchol iba hodina, no rovno hore kopcom a po kamennej suti. Moja anglická spolucestujúca to takmer vzdala, keď sa po jednom kroku šmýkala naspäť dole trojnásobnou rýchlosťou.

Lago Helado zhora

Posledný úsek som fučala spolu s Ukrajincami. Keby som so sebou nemala trekové palice, na vrchol Monte Perdido by som asi nevyšla. Terén bol naozaj poriadne strmý, šmýkalo sa ako o život. Niektoré úseky som išla takmer kolenačky.

Bolo približne jedenásť hodín predpoludním, keď som sa ocitla na vrchole. Výstup na Monte Perdido sa mi podaril, zaplavil ma skvelý pocit a vďačnosť.

vrcholovka Monte Perdido

Na vrchole sme sa však dlho nezdržiavali. Keďže sa na oblohe nad nami prevaľovali oblaky a predpoveď na ten deň nebola priaznivá, po pár minútach sme sa vydali dole. Mokré kamene sa šmýkajú a vzhľadom na vražedne strmý terén som sa tomu chcela vyhnúť.

Cesta späť do chaty mi trvala vyše dve hodiny. Na strmáku som nekráčala, ale doslova sa šmýkala dole po kamienkoch a pribrzďovala palicami. Bez nich by zostup bol určite pomalší. Cestu nám križovali svište, vyhľadávali slnečné lúče. Bol to úchvatný pohľad.

cestou dole

Keď sme sa ocitli na horskej chate, dopriali sme si krátky poobedný oddych a výstup sme zapili zaslúženým pivkom.

Čochvíľa začalo pršať. Keďže dážď prichádzal ešte po kvapkách, bol najvyšší čas sa radšej vybrať späť na zástavku autobusu a odtiaľ do Torly.

Na chvíľu sa dážď utíšil, no len preto, aby o desať minút neskôr začalo liať vo veľkom. A sprevádzal nás celé tri hodiny k parkovisku.

Hoci sme vďaka nemu nasadili celkom svižné tempo, nekonečná cesta lesom bola tentokrát naozaj nekonečná.

Na parkovisku už prešľapoval hlúčik premočených turistov, ktorí sa nezmestili do autobusu. Dúfali sme, že sa dostaneme dnu v ďalšej várke. Neostala na nás ani nitka suchá.

Výstup na Monte Perdido sme večer zavŕšili okrem trojchodovej večere aj fľašou červeného. Hoci víno normálne nepijem, v Španielsku sa mi akosi samo leje dolu hrdlom. A po takomto výstupe som si pohár rozhodne zaslúžila.

večera v Torle

Pár dní v údolí Ordesa som strávila nad svoje pôvodné očakávania a som rada, že sa mi znovu potvrdilo zlaté pravidlo: tie najlepšie zážitky prichádzajú neohlásene a nečakane práve vtedy, keď sa rozhodneme spontánne odbočiť niekam, kam sme namierené vôbec nemali.

Alebo vtedy, keď veríme, že „všetko sa nejako vyrieši”. Jednoducho keď dôverujeme sebe aj životu, že sa jednoducho „udeje to, čo má”.

Praktické tipy na záver:

PAPIEROVÉ MAPY
Papierové mapy si môžeš objednať už na Slovensku napríklad cez amazon.de.
Dostaneš ich aj priamo na mieste v tamojších športových obchodoch. Jednoduchú mapu parku ti dajú aj v turistickej informačnej kancelárii v Torle. Informuj sa tam aj na aktuálne podmienky (napríklad či hore nie je ešte sneh). Mapu rozhodne nepodceňuj, pretože značenie po horskú chatu je celkom jasné, no horšie je to od chaty na vrchol. V prípade horšej viditeľnosti, napríklad v hmle, už vôbec nie a môžeš poľahky zablúdiť. Poisti sa GPS v mobile a online mapou.

AKO SA DOSTAŤ DO ŠPANIELSKA
Z Bratislavy do Girony lieta Ryanair, z Viedne sa zasa vieš dostať do Barcelony.

AKO SA DOSTAŤ DO NÁRODNÉHO PARKU

  • AUTO:

Do Torly je trochu ťažkopádnejšia preprava. Máš viacero možností, najmä v septembri odporúčam si na letisku v Barcelone alebo v Girone požičať auto, pretože turistický autobus z Torly do národného parku už nepremáva. Prenájom auta v Španielsku je však veľmi výhodný a sú to nejaké 3-4 hodiny šoférovania z letiska. Auto sa oplatí aj vtedy, ak je vás viac, prenájom auta vás dokonca môže vyjsť lacnejšie ako ísť hromadnou dopravou.

  • AUTOBUS:

V júli a auguste sa do národného parku môžeš prepraviť turistickým autobusom. Na presun z letiska rátaj s približne 7-8 hodinami v autobuse alebo vlaku.

Odporúčam si vopred prezistiť presné spojenia, pretože niektoré linky jazdia len 1-2 krát denne. Všetky cestovné poriadky však nájdeš online a fajn stránka na tieto účely je rome2rio.com.

Z letiska v Girona pozri sem =>
Priamym autobusom z letiska do mesta Lleida, odtiaľ autobus do Barbastro a autobus Barbastro-Torla.

Z letiska Barcelona pozri sem =>
Vlakom na vlakovú stanicu Barcelona Sants, odtiaľ si vezmi vlak do Zaragoza. Vlak potom vymeň za autobus a choď do Sabinanigo, kde prestúpiš na autobus do Torla. Odporúčam v tomto prípade prenocovať v Zaragoze a cestou naspät to vymeniť napríklad za Barcelonu.

Pozn. Obyčajne sa nedá za jeden deň stihnúť priletieť do Španielska a zároveň presunúť do národného parku do Torly práve kvôli riedkemu spojeniu. Spoj príjemné s užitočným a letecké spojenie si vyber aj podľa toho, či sa ti chce nocovať v rušnej Barcelone, romantickej Girone alebo študentskej Zaragoze.

Zaragoza
Zaragoza katedrála