Publikované

Ako hodnotí podnikateľské prostredie Froggywear

podnikatelske prostredie

V dnešnom článku nebude reč o merino úpletoch, ani farbách, či o tom aká je inverzia v Tatrách a že by ste mali vyraziť na hory! Dnes vám odpoviem na zopár otázok, ktoré občas dostávam a týkajú sa skôr podnikania ako takého.

Podnikateľské prostredie na Slovensku je vraj „jedno z najhorších“, aký máš na to názor?

Tento názor zastávajú najčastejšie ľudia, ktorí nikdy nepodnikali vôbec nikde, ale šíria s radosťou túto osvetu. Alebo potom tí, čo podnikajú ale nemajú páru o tom, ako to funguje inde. Nemyslím si, že to je niekde jednoduché. Keď je štátna podpora lepšia aj konkurencia je väčšia, lebo to toľkých neodrádza. Vždy sú prekážky a problémy, ktoré treba zdolávať. Čo je horšie? Studená voda alebo vriaca?

Neviem sa k tomu objektívne vyjadriť, inde ako na Slovensku som nepodnikala. Pracovala som v Španielsku, Austrálií aj Rakúsku, ale z pohľadu zamestnanca to porovnať neviem. Úradníci nám strpčujú život, s tým súhlasím, ale problém skôr vnímam ten, že nikde nedostanete jednoznačnú informáciu. Traja vám povedia niečo iné a štvrtý vám dá pokutu, lebo tí traja boli zle informovaní. Ale to je tu bežné, s tým som sa stretávala na našich úradoch aj predtým, preto si vždy robím prieskum správneho postupu a jeden názor mi nestačí.

Jasné, mohla by som začať nadávať na to, aké je to ťažké, ale keď už som sa rozhodla, že do toho pôjdem, tak to musím akceptovať ako pravidlá hry. Netreba to brať tak smrteľne vážne, lebo potom asi človek upadne do medzinárodnej depresie a nebude prospešný už vôbec. Snažím sa teda pozerať na to optimisticky. Kde je to dnes ľahké? Byť spokojný a šťastný zamestnanec? Poznáte nejakého? Pre mňa bol väčší boj byť tým zamestnancom. Všade som dala výpoveď a nikde som nevydržala viac ako 2 roky. Tento rok som sa konečne zamestnala vo vlastnej firme, takže dúfam, že tentokrát vydržím viac ako len 2 roky 🙂

Aké je to byť majiteľkou firmy? Stíhaš sledovať zákony?

Mala som tú výhodu, že som študovala informatiku na Ekonomickej univerzite. Na škole sme mali všetko možné. Neboli sme moc špecializovaní. Vtedy ma to štvalo, že nie som ani ekonóm, ani programátor. Dnes som celkom rada aspoň za tie základy. Nad tým, aký je rozdiel medzi živnostníkom a sročkou, som nemusela dlho tápať. Živnosť som mala už asi 5 rokov, takže veľa vecí sa ku mne dostalo prirodzene časom. Na internete je toho tiež dosť, rôzne blogy a diskusie. Keď sa občas mám potrebu flákať, tak sa vzdelávam. Byť majiteľkou je príjemné a zároveň náročné. Okrem toho, že môžem niekedy vstávať o 10tej, tak na druhej strane neraz pracujem do polnoci, o víkendoch ani nevravím. Keď som chorá, som doma, ale zároveň v práci, na vyležanie choroby niet moc času, lebo robota sa potom iba kopí a mne pribúda stres.

DSC02526_res

Zmenil sa tvoj spotrebiteľský pohľad odkedy do toho viacej vidíš ako podnikateľ?

Jasné, začínam byť mierne deformovaná. Keď idem nakupovať, rozmýšľam, čo všetko z danej ceny produktu ide štátu a koľko zaplatí majiteľ za prevádzku obchodu, či platy zamestnancov a koľko toho musí predať, aby vôbec prežil. Takže som si začala viac vážiť ľudskú prácu.

V profite si sa vyjadrila, že si začínala s 200 eurami, aj tie si si požičala z kreditky. Chceš povedať, že na podnikanie netreba veľký kapitál?

Záleží, čo chce človek robiť a čo ovláda. Mala som jeden domáci stroj, druhý som si požičiavala od sestry. Webstránku som zbúchala na kolene. Vyzerala otrasne, ale vraví sa, že „ak sa nehanbíš za tvoj prvý výtvor, začal si príliš neskoro“. Bolo to v čase, keď som sa vrátila po 9 mesiacoch z okružnej cesty po svete, minula som všetky úspory a na účte som mala nulu. Predtým mi to prišlo ako nereálna záležitosť, ale našetrila som. Keď som sa vrátila, potrebovala som ďalší a ťažší cieľ. Chcela som robiť niečo zmysluplné.

Začala som pracovať v malinkej cestovke a po večeroch šila a vylepšovala webstránku. Tie 2 stovky som minula na materiál, ušila pár tričiek a z tržieb vždy kúpila ďalší. Pustila som sa do toho bez nejakých ceremónií či rozmýšľania, aj keď to nevyzeralo nijak profesionálne. Dnes všetci radia, že ako prvé si máš spraviť podnikateľský plán. Ten som naposledy videla na výške v prvom ročníku. Keby som nemala k dispozícií stroje, nevedela šiť a ani zbúchať aspoň základný e-shop, tak by ma to vyšlo oveľa viac. Bez nejakého rizika som si tak overila ideu, či merino made in Slovakia má vôbec potenciál.

Keď už spomínaš to zahraničie, nechcela si tam ostať? Veľa šikovných ľudí zo Slovenska odchádza.

Je fajn vidieť svet. Mladí majú veľa možností, mali by ich využiť a vidieť veci z inej perspektívy. Ja som si nikdy nevedela predstaviť žiť inde. V zahraničí trvá dlho, kým sa človek prepracuje od podradnej práce do kancelárie. Mne na Slovensku nebolo zle. Máme tu čo vylepšovať, ale radšej sa budem snažiť meniť svoje okolie tu, ako v inej krajine. Pesimizmus, rovnako ako aj optimizmus je nákazlivý, vybrala som si teda tú druhú možnosť.

Keby si mala na začiatku povedzme 30 tisíc eur, čo by si spravila inak?

Vlastne ani neviem. Je ľahké minúť peniaze na odborné rady a kampane, ale úspech vám nezaručí nikto. Spätne hodnotím ako šťastie, že som vôbec neriskovala a nevkladala do toho peniaze, ktoré som nemala. Trvalo to o to dlhšie. Za ten čas som postupne ladila proces výroby a vychytala kopec múch. Bol to taký hobby projekt. Pôvodne som si chcela rozbehnúť cestovku, ale v tej oblasti som narazila na toľko prekážok, oproti ktorým sa Froggywear ukázal ako job snov. Išlo to ale pomaly. O marketingu som síce čítala, ale nevedela som to vôbec použiť v praxi.

Potom som to na polroka musela stopnúť úplne kvôli sezónnej práci v Alpách. Až s príchodom Tomáša do môjho života sme to naštartovali, ale tentokrát už na plné obrátky. Takže ten rozbeh na úplnom začiatku bol veľmi pomalý. Jednak chýbali znalosti, skúsenosti a peniaze a druhak som si úplne nebola istá, čím sa vlastne chcem živiť, takže som to ani nijak nehnala dopredu. Po 3 rokoch, kedy ma to stále držalo, aj keď som si musela nájsť inú prácu, som pochopila, že práve toto je to, čo by som bola ochotná robiť aj zadarmo.

A vtedy nastal ten zlom a zase si dala výpoveď. Živí ťa teda Froggywear?

Za posledný rok sa stalo toľko vecí. V apríli týždeň predtým, ako som nastúpila do novej práce mi prišlo asi 5 objednávok. A potom ďalší týždeň zase a zase. Švagor mi hovoril, že „to prejde“. Neprechádzalo. Domov som chodila o 18tej, sadala za stroj a šila do polnoci. Do jednej som tlačila faktúry, balila tričká. Tomáš ich vykladal na pošte cestou do roboty. V júly bolo toho 3x toľko, do roboty som chodila mŕtva, z roboty som išla spať a od 20tej ťahala druhú šichtu.

Bála som sa z práce odísť, prevziať zodpovednosť. Stále tam boli otázky, čo keď to je iba dočasné? Uživí ma to aj v slabých mesiacoch? Tomáš bol ten, čo ma tlačil k výpovedi. Jemu sa ľahko rozhodovalo za iných, nebol by to on, čo si znovu hľadá prácu, pretože mu nevyšiel „business plán“. Prácu by som síce našla, ale zase by to bolo iba niečo, čo ma nebaví a robím to len pre peniaze. A tie nie sú dobrý motivátor, pokiaľ sú to jediné, čo človeka motivuje. Chcela som konečne niečo, odkiaľ nebudem chcieť dať výpoveď.

Povedal mi dôležitú vec: „Keď tomu neveríš ty, kto iný by tomu mal veriť?“

Začalo mi to dávať zmysel a prestala som pochybovať. Ak človek spraví všetko, čo mohol a napriek tomu neuspel, môže mať kľudné svedomie. Ja som mala ešte ale dlhý zoznam toho, čo sme mohli spraviť, ale nebol na to čas. To ma ubíjalo ešte viac. Mala som zviazané ruky.

Dala som výpoveď ešte v skúšobnej dobe, ale nakoniec som ostala na polovičný úväzok ešte do septembra. Prekvapili ma nadpriemerne dobré vzťahy, šéf spravil ešte aj firemnú objednávku tunelov na teambuilding po tom, čo som odišla. V októbri som sa nezastavila, v novembri to už hraničilo s ťažkým workoholizmom a v decembri ma držalo pri živote to, že mesiac je krátky 🙂 Dlho som si neoddýchla a začal sa silný január. Neviem či tomu tak pomohli tie tuhé mrazy, každopádne myslela som, že v januári budem kávičkovať a sedieť nad minuloročnými štatistikami. Miesto toho šijem a balím a hľadám si pomocníčku. Remeslo vraj ide do kytek a každý chce byť manažér? Uvidíme, ja verím, že kto hľadá a je trpezlivý, tak nájde.

Takže čo budúcnosť? nerozmýšľala si nad rozšírením výroby? Dať našiť na sklad po viac kusov napríklad niekam do krajčírskej dielne?

Moc si to neviem predstaviť, vzhľadom na to, že asi tak polka objednávok je s upravenou dĺžkou podľa výšky zákazníka. Nerada mám veci skladom, zákon schválnosti vraví, že mi to potom ostáva v krabici, lebo zákazník objedná inú farbu alebo veľkosť. To sú samozrejme ďalšie utopené náklady a neisté tržby. Ak mám skladom iba materiál, z neho ušijem to, čo je už predané, takže som oveľa efektívnejšia. Toto fungovanie mi teda vyhovuje, len je to niekedy stresujúce, keď mi príde nával a ruky sú stále len dve. Snažím sa dodržiavať pomyselnú psychologickú hranicu dodať tovar do týždňa (mimo Vianoc).

A čo kamenný obchod? Dajú sa produkty vidieť niekde naživo?

Bolo by to samozrejme skvelé, ale po nejakých pokusoch sme zistili, že najlepšie nám ide ten e-shopový predaj cez vlastné kanály, takže toho sa držíme. Zákazníci si môžu objednať vzorkovník alebo nás zvyknú otestovať tričkom či spodným prádlom. Ak všetko pôjde dobre, aspoň ako doteraz, tak začiatkom leta sa budeme sťahovať a v našej dielni zriadime aj niečo ako „mini show room“, kde si budú môcť prísť tričko vyskúšať. Inak samozrejme s výmenou veľkosti nie je problém.

Takže toľko odo mňa, ďakujem, že nás čítate, nosíte naše produkty a fandíte nám. Bez vás by bol náš život oveľa nudnejší 🙂 Jana