Minimálne náklady a maximálne zážitky. Presne s takýmto krédom blogeri Nina a Tomáš cestujú po svete. Nomádi ti prezradia, ako vyzerá v praxi ich cestovanie a prečo sa oplatí prekročiť hranice komfortnej zóny, vydať sa do sveta a skúsiť žiť inak — tak ako to naozaj chceš.
Sami seba označujú za dvoch „tridsaťročných bláznov”, ktorí pred štyrmi rokmi vymenili pohodlný život doma na Slovensku za dlhodobé pomalé cestovanie. „Pred našou prvou cestou do zahraničia sme mali taký klasický slovenský život. Po škole prišla práca, sem-tam dovolenka v Európe či zahraničný zájazd s folklórnym súborom, v ktorom sme pôsobili. Lákalo nás však vyskúšať si život v cudzine,” spomína Nina Janešíková, rodáčka zo Žiliny, ktorá pracovala pre spravodajský portál Aktuality.sk. S priateľom Tomášom, pôvodom z Krupiny, ktorý „predtým” pracoval v záhradníctve a logistike, začali spolu cestovať v roku 2014. Ich prvou destináciou bol Nový Zéland a oblasť južného Pacifiku, čo sú pre drvivú väčšinu Slovákov neznáme končiny. Keď sa po dvoch rokoch cestovania vrátili na chvíľu na Slovensko, založili si cestovateľský blog www.nomadi.sk. O tom, ako vyzerá ich život nomádov, sme ich vyspovedali v tomto rozhovore.
Navštívili ste veľa pre našinca nie úplne bežných destinácií (Tonga, Vanuatu, Fidži..). Čo je tam úplne iné než u nás?
Život bez stresu a nekonečná pohoda. Ľudia tam nič neriešia, čas tam plynie úplne inak. Na Fidži na to majú dokonca výraz „Fiji time“. Nikto nepozerá na hodinky, nerieši nejaký časový harmonogram. Ľudia sú často veľmi usmievaví aj v negatívnych situáciách. Pre cestovateľa s nabitým itinerárom môže byť dosť stresujúce, keď niekam príde a zistí, že autobus, loď či lietadlo možno pôjde a možno nie. A možno pôjde o hodinu, možno o štyri hodiny, ale ak si niekto na tento štýl fungovania zvykne, už ho asi nič nerozhádže.
Ktorá krajina/miesto bola zatiaľ pre vás najväčšie WOW?
Nesnažíme sa toho precestovať čo najviac, ale skôr stráviť v danej destinácii čo najviac času, aby sme mali čo najviac autentických zážitkov. Preto v nás každá precestovaná krajina zanechala nejakú emóciu, ktorá nás ťahá späť. Napríklad na Tonge nás uchvátili veľryby, na Vanuatu sopky a tradície, v Japonsku zasa lyžovačka a fantastické jedlo, na Novom Zélande a v Nórsku hory.
Podeľte sa s nami o najnezabudnuteľnejší zážitok.
O tie najnezabudnuteľnejšie zážitky sa nám vždy postarali miestni obyvatelia, najmä na juhopacifických ostrovoch. Určite nezabudneme na cestovanie miestnou cargo loďou a výstup na sopku Marum na ostrove Ambrym na Vanuatu. Tou loďou sme cestovali tri dni, o palubu sme sa delili so zviazanými zvieratami, tovarom všetkého druhu, švábmi či potkanmi a s ľuďmi s morskou chorobou. Loď mala obrovské meškanie, a keď sme z nej večer za totálnej tmy vystúpili v dedine uprostred džungle, kde nebola ani elektrina, a pýtali sa na možnosti ubytovania, ujal sa nás miestny chlapík a zobral nás k sebe domov. Ráno sme si po zobudení zohnali sprievodcu a vyrazili na sopku. Päťhodinovú cestu ku kráteru sme zmákli asi za polovičný čas, lebo sme potrebovali stihnúť ďalšiu loď, ktorá nás mala zobrať ďalej. Trek bol nádherný a pohľad do hučiaceho lávového krátera nezabudnuteľný. Keď sme sa unavení vrátili do dediny, potešilo nás, že loď stíhame. Miestni na brehu založili oheň, aby lodi vyslali signál, že ich tam čakajú pasažieri. Keď sme v diaľke zbadali loď, potešili sme sa, že sme to zvládli. O chvíľu neskôr však eufóriu vystriedala panika. Loď totiž okolo nás bez povšimnutia preplávala a jednoducho nás tam nechala. Mávali sme, kričali, no oni nič. Ďalšia loď by šla možno až o týždeň. A letisko sa nachádzalo na opačnej strane ostrova, kam neviedla žiadna cesta. Navyše sme nemali dostatok hotovosti na kúpu leteniek a bankomaty tam, samozrejme, neboli. Bolo dosť frustrujúce a komplikované dostať sa odtiaľ na hlavný ostrov, odkiaľ sme mali letieť do Austrálie…. Celá tá cesta bola vlastne spleťou toľkých bizarných a zároveň nezabudnuteľných situácií a zážitkov, že by sme o tom mohli napísať celú knihu…Vtedy sme boli dosť nahnevaní, ale dnes na to spomíname so smiechom ako na veľké dobrodružstvo.
Aká destinácia je pre vás výzvou, snom, ktorý si chcete raz splniť a prečo?
Je ich veľa, takmer každá nová destinácia je aj novou výzvou. Lákajú nás najmä menej turistické miesta. Raz by sme to chceli dotiahnuť až na Antarktídu. Najnovšie sa chystáme do Kanady a našim snom je prejsť Ameriku od Aljašky až po Patagóniu, ale to je dosť veľké sústo. Lákajú nás aj ostrovy Madagaskar, Réunion či Galapágy, najmä kvôli ich unikátnej faune a flóre.
Ako máte vo svojom mini tíme rozdelené úlohy, keď cestujete?
Väčšinu záležitostí súvisiacich s blogom a organizáciou riešim ja, Nina. Na začiatku ma bavilo zháňať nové informácie, hľadať letenky, vyberať ubytovanie a pod. Keď sme však nové ubytovanie riešili každý druhý deň napr. pri cestovaní po Vietname, kde sme sa veľa presúvali, začalo to byť trošku otravné 😀 Ale som už v tých veciach dosť zbehlá, a preto to väčšinou robím ja, rovnako ako príspevky na blog. Pri tých mi však Tomáš vždy dáva feedback predtým, ako ich publikujem, a to je veľmi dôležité. Pri varení sa striedame a funguje aj klasický model “ja varím, ty umývaš”. Tomáš má navyše na starosti celú technickú stránku našich výletov. Teda, aby sme mali vždy všetko, čo potrebujeme. A tak sa nám stalo, že sme šli na viacdňový trek či stanovačku bez plynovej bomby alebo variča 😀 A na seba zas musím nabonzovať, že sme pred odletom do Európy z Bangkoku išli na zlé letisko a zistili sme to len necelé 2 hodiny pred odletom. Takže sem tam sa jeden druhému postaráme aj o trošku cestovateľského stresu. Nuž, každému sa asi prihodí pár podobných trapasov.
Čo nesmie chýbať vo vašej batožine, nech vyrazíte kamkoľvek?
Už prvá cesta do zahraničia nás naučila, že sa musíme baliť minimalisticky. Snažíme sa cestovať len s príručnou batožinou, a tam, najmä pri cestách lietadlom, platia určité obmedzenia. V batožine máme však v podstate vždy to isté — foťák a kameru, základnú kozmetiku, cestovný uterák, oblečenie podľa konkrétnej destinácie a pohodlné topánky. Samozrejmosťou je aj lekárnička a cestovné dokumenty. A všade balíme aj plavky a slnečné okuliare, lebo človek nikdy nevie. 🙂
Máte pár kúskov oblečenia, ktoré beriete všade so sebou?
Veľmi sa nám osvedčilo merino oblečenie, a to v krajinách tropických aj chladných. Najmä tričká s krátkym rukávom sme dokázali využiť v každej destinácii. Skvele poslúžili v trópoch, ale v aj chladnejších krajinách, kde sme ich používali ako prvú vrstvu pod teplejšie merino oblečenie. Vždy máme aj vyššie spomínané plavky a veľkú šatku. Tú v zime používam ako šál a v lete ako deku na sedenie. Navyše si zo šatky dokážem vyrobiť aj plážové šaty.
Cestujete vždy spolu a spolu absolvujete aj všetky aktivity? Alebo je niečo, čo si dopraje každý z vás sám?
Je to šialené, ale takmer všetko robíme spolu. Máme veľa spoločných záujmov, a tak je ľahké nájsť aktivity, ktoré vyhovujú obom. Ak však nájdeme niečo, čo jeden z nás robiť chce a druhý nie, tak v tom nie je problém. Napr. Tomáš v Japonsku chodieval lyžovať častejšie, alebo na náročnejšie svahy, kam som si ja ísť netrúfla. A ja som zatiaľ mala čas sama pre seba.
Je niečo, v čom sa jeden z vás vyžíva, ale druhý to práve nemusí?
Ja milujem aj pláže a preto rada prestriedam exotické a horské destinácie. Tomáš sa, naopak, na plážach ohromne nudí, pokiaľ sa tam nedajú aspoň chytať ryby alebo šnorchlovať. Ležať len tak na pláži, a navyše na slnku, by ste ho asi nikdy nevideli. Celkovo nemá veľmi rád teplo, miluje zimu a všetko s ňou spojené. Ja som zase kedysi zimu neznášala, odkedy však lyžujem, tak si ju doslova užívam.
Dlhodobé cestovanie dokáže preveriť aj tie najstabilnejšie vzťahy. Vyskytla sa niekedy u vás ponorka?
Znie to neuveriteľne, ale nevyskytla. Obávali sme sa toho, ale keď sme sa zrazu ocitli na opačnom konci sveta, kde sme mali len jeden druhého, ľahko sme našli kompromis takmer vo všetkom, čo sme robili. Nemáme žiadne univerzálne odporúčanie, na cestách sme stretli veľa párov, ktoré to spolu nevydržali, pretože dlhodobé cestovanie vo dvojici je veľká skúška. My sme spolu už veľmi dlho a vieme, čo od seba očakávať. Dôležitá bola aj ochota robiť kompromisy a tolerovať sa navzájom.
Čím vás cestovanie obohacuje?
Sú to najmä mnohé zážitky a skúsenosti, ktoré tak získavame. Každá krajina v nás niečo zanechá, a to nám už nikdy nikto nevezme. Spoznávanie nových kultúr z nás robí tolerantnejších ľudí, zisťujeme, ako sa môžeme zlepšiť my sami, aj ako môžeme zlepšiť spoločnosť. Naučili sme sa, že takmer každý sen je dosiahnuteľný, stali sme sa samostatnejšími a zistili sme, že ku šťastiu nepotrebujeme veľa materiálnych statkov.
Čo robia nomádi, keď sú na Slovensku? Kde sa vlastne cítite doma?
Momentálne je našou základňou Žilina. Keď sme na Slovensku, snažíme sa stihnúť všetko, čo sa dá. Stretávame sa s rodinou a priateľmi, beháme po úradoch, užívame si jedlo a ak sa dá, tak aj cestujeme. Toto leto sa nám podarilo ísť na niekoľko festivalov a urobiť aj 3 krátke cesty v rámci Európy. Absolvovali sme tiež rôzne vzdelávacie kurzy, takže niektoré plány na cesty po Slovensku nám už nevyšli.
Dá sa vo vašom prípade plánovať život na viac ako rok vopred?
Na viac ako rok momentálne určite nie. Zatiaľ nevieme, čo nám Kanada prinesie. Tomáš tam ide na víza Working Holiday (International Experience Canada), takže tam zrejme bude aj pracovať a zo mňa sa zase stane tak trochu digitálny nomád. No ak nás to tam nebude baviť, zbalíme si kufre (alebo skôr príručné ruksaky a lyže :-D) a pôjdeme inam.
Do Kanady idete opäť aj pracovať. Máte s tým už skúsenosti, na pracovné víza ste pracovali v rôznych krajinách — na Novom Zélande či v Japonsku. Aké je to, pracovať v zahraničí? Vnímate rozdiel oproti práci na Slovensku?
Najväčší rozdiel bol v type práce, ktorú sme si vyberali. Na Slovensku sme robili najmä kancelárske práce, no v zahraničí to boli hlavne sezónne práce, ktoré majú určité limitované trvanie, napr. 1 mesiac. Za ten čas sme sa snažili pracovať čo najviac, aby sme v krátkom čase zarobili čo najviac peňazí a potom mohli za tie peniaze zase cestovať. Takto sme striedali prácu a cestovanie, a to nás veľmi bavilo. To bolo najmä na Novom Zélande. Tam sa mzda zvyčajne vypláca každý týždeň, a na to sa tiež ľahko zvyká. V Japonsku sme pracovali napr. v lyžiarskom stredisku, takže sme sa snažili stráviť menej času v práci a viac na svahoch. Tam sa mzda vyplácala mesačne a bolo normálne a legálne ju platiť aj v hotovosti. Ale nebolo to veľmi praktické. Tímy, v ktorých sme pracovali, boli vždy medzinárodné, a tak sme mali možnosť pracovať s Austrálčanmi, Britmi, Kanaďanmi, Švajčiarmi, Nemcami, Francúzmi, Japoncami atď. Našli sme si teda veľa priateľov zo všetkých kútov sveta. Zistili sme aj to, aké majú jednotlivé národnosti pracovné návyky a nároky a zvykli sme si na angličtinu všetkých možných prízvukov.
Aké máte konkrétne plány na najbližšie obdobie, ak nerátame Kanadu?
Ak nerátame krátku zastávku v Mníchove a Seattli ešte pred príchodom do Kanady, tak nič nie je isté. Väčšinou to závisí od aktuálnej nálady a hlavne od možností alebo od ponuky leteniek. Určite by sme chceli prejsť národné parky USA a stráviť nejaký čas na Havaji či v Južnej Amerike. Chceli by sme zažiť najmä nejaký bosa nova festival v Brazílii a mňa lákajú aj hodiny latinskoamerických tancov. Keďže Tomáš si akurát urobil vodičák na motorku, tak novým cieľom je aj americká Route 66. Tieto otázky na sny sú veľmi nebezpečné :-D…začneme sa nad nimi zamýšľať a hneď máme nových snov a plánov viac, než ako potrebujeme 🙂
Viete si predstaviť žiť v niektorej z destinácií, ktoré ste precestovali?
Momentálne je našou voľbou pre život Slovensko. Chceli by sme sa sem vrátiť a vytvoriť si stabilnejšiu základňu. Pravdepodobne raz takéto dlhodobé cestovanie (na viac ako 1 rok) vymeníme za kratšie výjazdy, a tie by sme chceli realizovať práve zo Slovenska.
