Počas týždenného mamatripu sa presúvam postupne z Raxalpe k jazeru Erlaufsee.
V sprievodcovi som našla, že po ceste mám aj náhornú plošinku Schneealpe. Autom sa vraj dá dostať až do výšky približne 1450m a odtiaľ vedie ďalej nespevnená cesta až ku chate. Teoreticky ju zvládnu teda všetky vekové kategórie. Pre menšie deti, ktoré potrebujú motiváciu si pripravte nejaké hádanky alebo hry, ktoré im cestu trošku spestria. Nech je zábava 🙂
Dospelých však poteší informácia, že od chaty na najvyšší bod Schneealpe – vrchol Windberg (1903m) je to už len polhodinka. Tentokrát to však nebol náš prípad 😀 Ako sa dostať na Schneealpe?
Z hlavnej cesty odbočíte pred tajchom Urani na Lichtenbach (mimochodom pekný areál na kúpanie, aktivity, ihrisko aj reštaurácia). Za krátko prídete k rampe, je fajn mať pri sebe nejaké drobné 🙂 Je tam penzión, v prípade, že nemáte mince, rozmenia vám. Hotovosť je nutná.
Ďalej do výšin pokračuje po chvíli už len nespevnená cesta. K adrenalínu dopomohlo aj množstvo serpentín, takže víkendovým šoférom veľmi neodporúčam 😉 Cesta je nekonečená, mám pocit, že vyššie sa už ani nedá ísť, zasvieti mi rezerva a ja sa pýtam samej seba „Dorazím na ten parking?“
Konečne vidím parkovisko, hurááá 😀 Odstavím hneď na prvej plošine a zisťujem, že dieťa v aute medzičasom aj zaspalo. Slnko je už poriadne vysoko, ale počkám kým sa zobudí a hajde ideme hore.
Postupne prechádzam ďalšie dve vyššie položené parkoviská. Na hornom je dokonca tabuľa s vyhradeným miestom pre odťahovú službu. Hm, možno tu ľudom zvykne dojsť benzín 😀 Hneď sa cítim bezpečnejšie, že rakúšania myslia na všetko aj vo výške 1450m 😀
Výhľady sú nádherné už od parkoviska. Serpentíny však nekončia. Slnko pečie, tlačím kočík, potím sa, fučím, celkovo je to trochu náročné. Toto sú momenty, kedy som naozaj vďačná za merino oblečenie.
Mokré tričko na mne rýchlo vyschne a termoregulácia funguje na jednotku. Miestami ma predbiehajú elektrobikeri v rokoch, každý utrúsi nejakú poznámku a ja sa len usmievam aj keď nič rozumiem 😀
Zisťujem, že moja kondička sa zabudla niekde v minulom živote (pred deťmi) a teším sa každému obláčiku, ktorý spraví aspoň na chvíľu tieň.
Povrch cesty je inak kvalitný a rovný. Vhodný pre kočíky, bicykle, vozíky a akékoľvek iné kolesové prenášadlo. Len v zákrutách treba počítať s vyšším stúpaním a naopak dole zase pribrzďovať.
Chata Schneealpenhouse je celý čas na obzore. Výhľady sú stále nádherné. Mojím cieľom však bola romantická Michlbauerhutte (1745) aj s ihriskom, ale tá je žiaľ v nedohľadne, až za kopcom, čo je trochu demotivačné.
Patrika už kočík nebaví, vyberiem ho v kosodrevine, sadám na zadok a premýšľam čo ďalej. Len ja a moje myšlienky, aký nezvyk. Keby bol s nami aj starší (3,5r) syn, ktorý má požiadavok za troch, takáto kľudná chvíľka určite nehrozí 😀
Ku chate je to ešte asi pol hodinka, upadá mi morálka aj motivácia. Hovorím si, nechce sa mi. Na ceste nik kto by ma zabavil alebo ponúkol ľadovou kávou 😀 Tak snáď nabudúce.
Stále si však užívame krásne výhľady na okolie. A ako sme sa blížili k vrchu Windberg (veterný kopec), veru aj my sme miestami pocítili chladný vietor. Chvíľku to bolo príjemné schladenie, ale riskovať prechladnutie netreba.
Preto som využila príležitosť a opäť sa pustila do testovania našej budúcej novinky. Uhádnete o čo ide? Ak ste podľa fotografie tipovali neprefúkavú vetrovku, uhádli ste 🙂 Počasie na takýchto výstupoch je veľmi nevyspytateľné.
Je fajn mať okrem šiltovky (klobúčika či šatky), slnečných okuliarov a letnej čiapočky (alebo šatky) pre dieťa, zbalenú aj takúto vecičku odolnú vetru. Je ľahučká, poskladáte ju do malého vrecúška a keď prekvapí vietor, zachráni vás 🙂 A tak sme celý výlet prežili v absolútnom pohodlí. No a keď už máme otestovaný ten skvelý kemp v Raxi, určite sa sem ešte vrátime.
Keď sa potrebujete dostať rýchlo do výšok, napríklad kvôli pozorovaniu hviezd, či foteniu inverzií, táto lokalita je skvelým východiskom. No ísť v noci autom dole po serpentínach by som nechcela. Oplatí sa využiť nocľah hore v niektorej z chát, kde veľmi dobre varia.
