Už dlhšie sme sa zapodievali tým, kde strávime Silvestra. Vianoce sme plánovali vcelku lastminute, nakoľko ani Tomáš, ani ja sme nemali čas nad tým rozmýšľať. Ja som šila o 106 a Tomáš chodil do roboty až do 23.12. Slovo dalo slovo. Nakoniec sme si zarezervovali vianočný pobyt v Hoteli Boboty, ktorý poznám už asi 15 rokov. Chodili sme tam ako puberťáci, keď stál 200 korún na noc. Potom ho zrekonštruovali a už to bola iná cenová kategória, nie vhodná pre vtedajších študentov. Predstava, že konečne vypadneme niekam, kde bude kľud, ma natoľko nadchla, že sme to hneď objednali. Na silvestra bola však situácia iná.
Silvestrovské pobyty sa riešia už od septembra. Ideálne keď vás je veľa a chcete ísť niekam na týždeň. Nič pre nás v tomto čase. Viackrát som povedala Tomášovi, že pôjdeme silvestrovať do bivaku. Už počas štedrého pobytu vo Vrátnej sme skonštatovali, že v Karpatoch sa väčšina snehu roztopila, že síce máme kvôli jeho práci iba víkend, ale vo Vrátnej sme schopní byť za 2,5 hodiny, čo nie je také hrozné. Pozerali sme predpoveď aké má byť počasie. Aj od toho záležalo, aké spacáky si vezmeme. Ja mám len páperák od Milletu Alpine 0 až -6, Tomáš má sira Jožka -10 až -15. Ak by bolo -10, museli by sme zobrať miesto mojho páperáku jeho starý syntetický, ktorý je síce teplý, ale má cez 2 kilá. A my sme chceli ísť konečne na ľahko.
Predpovede sa dosť rôznili, väčšina ich bola pesimistická, včetne shmu.sk, yr.no a ďalších xy, ktoré som pozerala. Predpoveď na noc na Rozsutci hlásili okolo -8, či -10. Jedine Tomášove obľúbené meteoblue, na ktorom založil vlastné mobilné rýchlo sa načítavajúce počasie písalo -1 a takmer bezvetrie. Išli sme tam s veľkým otáznikom a fakt sme boli zvedaví, aká kosa vlastne bude. Zobrali sme nakoniec len páperáky a bivakovacie vreco. Plán bol ale spať v stane niekde pod kopcom, Tomáš chcel otestovať jeho bezpodlažný ultraľahký stan aj v zime.
Na parkovisku v Štefanovej sme boli pred 10tou. Teplomer v aute hlásil, že vonku je -11. Kým sme sa poobliekali, čas dosť pokročil. Začali sme šľapať po žltej smer Podžiar.
Už na prvej slnkom zaliatej zastávke sme si rozopínali bundy, dávali dole vrchné rukavice a obúvali mačky. Nie že by v tom úseku boli mačky nutné, ale radšej ich mať na nohách, ako na chrbte. Mala som dojem, že bolo tak 10 stupňov plus oproti tomu, čo bolo na parkovisku. Navyše bolo bezvetrie o chvíľu som si dávala dole aj fleesku a ďalej šlapala len v dlhorukávnom tenkom merinu tričku s nákrčníkom a softshellke. Ďalej sme pokračovali po zelenej na Medzirozsutce. Úspešne sme sa vyhýbali dieram. Obúvať a vyzúvať mačky na rebríkoch a podobné srandy sme radšej vynechali. Cestu nám komplikovali moje vysoké topánky, ktoré som mala na nohách naposledny v lete v Alpách a zase mi začali robiť otlaky. Vyzúvania z mačiek som sa nevyhla, lepím päty a môže sa ísť ďalej. Ponaučenie znie, že nabudúce si radšej dobre rozmyslím, ako mám rozchodené boty a kedy som v nich bola naposledy. Bez tohto skvelého leukoplastu, ktorý neputuje v ponožke a drží na mieste, ani na krok.
Na Rozsutci sme boli naposledy minulý rok koncom januára, ale išli sme klasickou trasou cez Medziholie a naspäť rovnako. Trasu cez diery a medzirozsutce som absolvovala prvýkrát.
Počasie bolo perfektné.
Postupom času a cesty sme konečne videli náš vrchol.
Hore bolo všetko vyfúkané, zmrznuté, ako ľadové kráľovstvo.
Na vrchole bolo ešte zopár ľudí, ktorí už boli na odchode. Vrchol ostal iba pre nás.
Nakoniec sme sa rozhodli, že dole pod kopec stanovať nepôjdeme, na zimný bivak nechodíme tak často a keďže má byť aj ráno azúro, mali sme tak jedinečnú šancu zažiť takto východ slnka priamo zo spacáku.
Silvester na Veľkom Rozsutci – prvýkrat sme tak strávili silvestra trochu inak, ako bežným spôsobom.
Keďže sme išli na ľahko, vzali sme si expedičnú dehydrovanú stravu od Travellunch a raw-energy tyčinky ako snack. Výhoda tohto jedla je, že len zalejete v sáčku vriacou vodou a za 5-10 minút konzumujete priamo odtiaľ. Netreba tak umývať riady ani pripravovať jedlo na mraze. Je to taký komfort pack 🙂 tyčinky sú taký rýchly zasyťovač. Ak mi ostáva do vrcholu hodina, ale už cítim dosť veľký hlad, dám si tyčinku a je po probléme. A na vrchole si už v kľude uvaríte a najete sa bez stresu, že niekam nestihnete prísť.
Je cca niečo okolo 4 poobede. Táto noc bude dlhá 🙂 Tomáš ešte topí sneh na vodu až do bodu varu, leje to do fľašiek a tie si potom hodíme k nohám do spacáku. Je to skvelý termofór. Navyše ráno máte vlažnú vodu na pitie, alebo na zohriatie a varenie čaju, ďalší sneh už topiť netreba. Hoďte si do fľaše potom nejaký šumivý celaskón s minerálmi, roztopený sneh nie je chuťovo žiadna mattoni.
Ostávame teda na vrchole, ale stan tam nemáme kde rozložiť, navyše keby prišli o polnoci nejaké zástupy, museli by sme to zbaliť. Budeme bivakovať. Pri vrcholovej schránke fučí, pod krížom je to lepšie. Ostávame teda tu.
Prvýkrát som zaspala niečo po 18tej. Noc predtým som nespala dobre a Tomáš si vždy hodí šlofíčka kým ja šoférujem. Ja to potom musím doháňať neskôr. Obloha bola jasná, večer mi laserovým ukazovátkom ešte ukazoval hviezdy.
Neskôr sa vietor ešte dvíha. o 23tej prichádzajú prví traja turisti, o polnoci prišli ďalší dvaja. Masovka sa našťastie nekoná. O polnoci sa budím na ohňostroje, vystrkujem oči zo spacáku, ale v dolinách, kde to trieska, blýska, je už celkom hmla. Pozeráme na to s nadhľadom, jedným okom z vyhriateho spacáku. Na vrchole Rozsutca mám miernu klaustrofóbiu, keďže zbaliť sa uprostred noci a presunúť sa hoci len 30 metrov inam, je tam bez čelovky viacmenej nemožné.
Ráno o 5tej už netrpezlivo čakám na východ slnka. Ten je “naplánovaný na 7:40”. O 6tej prichádza prvý fotograf, o 7mej ďalší.
Na druhej strane hrebeňa Stoh to zatiaľ vyzerá ako po západe slnka.
Pán, ktorý došiel zo Zázrivej vravel, že oni mali -16 stupňov, že koľko sme mali my? Je inverzia. Hore je teplejšie ako dole. Nemáme však žiadne hodinky, ktoré by nám povedali, koľko stupňov bolo v noci. Zima však nebola.
Silvestrovská obývačka po ráne v Novom roku.
Veľký Rozsutec už vrhá tieň.
Posledné fotky a výhľady, musíme zísť o kúsok nižšie. Hore celkom fučí, síce vietor je pomerne teplý, ale na nohy nám je ukrutná zima a chcelo by to nejaké raňajky. Tie si uvaríme nižšie v závetrí. 
Dole pri sedle Medziholie ešte kotvíme a točíme nejaké náučné videá.
PS. Aby sme sa dozvedeli koľko bolo vlastne stupňov, zavolal Tomáš na linku shmu. Aladin má síce predpoveď pre malofatranský Chleb, ale sám pracovník povedal, že je tam chyba, lebo model udáva predpoveď pre nadmorskú výšku 900 metrov. Podľa ich meraní bolo v Snilovskom sedle okolo -2 stupne, čo približne sedí s výškou na Rozsutci. Predpoveď na meteobluo teda vyšla, aj keď o vetre by sa dalo polemizovať.
Keď sme prišli k autu, bolo zase poctivých -8 a Štefanová ako ľadová kráľovná. Občas sa teda oplatí zostať na vrchole a vychutnať si teplúčko 🙂
