Známa cestovateľka, digitálna nomádka, blogerka, prekladateľka precestovala takmer 50 krajín sveta. Marta Rajková však tvrdí, že to, čo nás posúva dopredu, sú tie zážitky, ktoré obohatia najmä myseľ.
Si na voľnej nohe, moderným pojmom digitálna nomádka. Ako to vlastne u teba funguje? Cestuješ po svete stále a popritom pracuješ na voľnej nohe? Alebo si na Slovensku a napríklad raz do mesiaca niekam vyrazíš?
Necestujem stále. Boli časy, keď som bola niekoľko mesiacov na cestách, a popritom som pracovala. Teraz som už niekoľko mesiacov na Slovensku a je mi tu dobre. Odbieham skôr iba na kratšie cesty, no v máji-júni možno zase pobudnem pár mesiacov v Ázii. Stále mám online prácu – prekladám právne texty, ktorú robím bez ohľadu na to, či som na Slovensku alebo v zahraničí, pretože nie som viazaná k nejakej kamennej kancelárii. Pravdupovediac, nemám v nomádení žiadny systém. Idem cestovať, keď sa mi chce. Už som v minulosti zažila, aké je dlhodobo spať každý deň v inej posteli, ale dnes už nemám nutkanie byť vkuse na cestách.
Začala si skôr vyhľadávať pomerne netradičné zážitky, napríklad si absolvovala 7-dňový pobyt v tme…Čo ťa k tomu viedlo?
Vždy ma zaujímali spirituálne zážitky, náboženstvá, joga a meditácia. Pobyt v tme ma lákal ako vyšší level sebapoznania. Odporúčam ho všetkým, ktorí sú zdraví, zvedaví a veria, že život je viac než len to, čo vidieť ľudským okom a možno nahmatať rukou. Myslím si, že tak, ako si v dnešnej dobe kladieme rôzne fyzické výzvy – chudnutie, dlhé behy, túry, vytrvalostné športy, Spartan race alebo Trnavská stovka – rovnako by sme mali aj svojej mysli z času na čas klásť nové – konštruktívne méty.
Aké to bolo? Týždeň osamote, v absolútnej tme…
Bolo to veľmi náročné, no nesmierne obohacujúce. Panický strach ani záchvat som, našťastie, nemala. Mala som však čo robiť so svojou mysľou. Pracovala na tisíc obrátok, bolela ma z toho hlava, nevedela som spať. Človek je v tme konfrontovaný s vlastnou minulosťou a mysľou.
Bol to zďaleka tvoj najnetradičnejší, najbizarnejší, alebo najobohacujúcejší zážitok? Alebo nás ešte nejakým prekvapíš?
Nevylučujem to. Možno aj preto aktuálne cestujem čoraz menej, lebo v poslednej dobe ma ešte viac ako cestovanie lákajú práve takéto zážitky.
Poznáš cestovanie sólo, vo dvojici i v skupine. Čo ti každé z týchto spôsobov cestovania dalo?
Každé má svoje osobitosti a veľa ma naučilo. Sólo cestovanie človeku posilní sebavedomie a zlepší jeho organizačné a komunikačné schopnosti. Cestovanie vo dvojici je najmä o spolupráci. Ak to medzi dvojicou funguje, vedia si veľmi pomôcť, podeliť si úlohy, dopĺňať sa, zároveň je však cestovanie akýmsi testom ich vzťahu. A v skupine cestujem najradšej vtedy, ak ide o blízkych priateľov. So skupinou kamarátov som na cestách vždy zažívala tie najvtipnejšie a najdobrodružnejšie momenty.
Keď si cestovala sama, otváralo ti to dvere alebo neraz to bolo skôr prekážkou? Žena-cestovateľka – majú ľudia predsudky?
Závisí to od konkrétnej krajiny. V západných krajinách, v Austrálii a tiež v juhovýchodnej Ázii nikto nerieši, ak cestujete ako žena sólo. Ste pre nich naopak lákavá „korisť”. V takej Strednej Ázii sa však dosť čudovali, priam pohoršovali, že ešte nie som vydatá a nemám deti. Keď som im povedala koľko mám rokov, stíchli a krútili hlavou: „Eta mnoga, mnoga“, v preklade: „Je to veľa.” A to som mala vtedy „iba“ 30 rokov, dnes mám už 32. Čiže ľudí skôr zaráža, že sa v takom veku ešte „poflakujem” po svete a nerodím deti, a nie to, že cestujem sama.
Nie je cestovanie pre osamotenú ženu nebezpečné…?
V poslednej dobe sa pohrávam s myšlienkou naučiť sa sebaobranu a v rámci tejto témy som sa dopočula, že ak človek počas prepadu povie útočníkovi niečo úplne mimo kontextu, niečo totálne nečakané, priam absurdné, násilníka to môže úplne vykoľajiť a spacifikovať. Ale či by som to zvládla v realite, je otázne.
Precestovala si vyše 45 krajín sveta. Najradšej ľuďom rozprávaš o Iráne, Nepále, Indii, Mongolsku a Strednej Ázii…
Vymenované destinácie sú práve tie, ktoré sa mi páčia najviac. Ťažko vybrať jednu. Možno by som ešte „prihodila“ Spojené štáty americké, kde sa cítim ako doma, a kde majú fantastické národné parky. Za jednu z top destinácií považujem aj Austráliu. Premietam prevažne o tých krajinách, ktoré mám akosi „pod kožou“, pretože vtedy viem publiku najlepšie odovzdať ani nie tak zážitky, ako skôr autentické pocity z danej krajiny. Viem sa do rozprávania sama oveľa lepšie vžiť a následne svoje nadšenie preniesť aj na diváka. Raz som napríklad premietala o Laose. Je to veľmi pekná krajina, ale nemám k nej hlbší vzťah. No organizátor chcel Laos, tak som ho aj odprezentovala najlepšie, ako som vedela. Bolo to oukej, ale na moje pomery trochu vlažné. Odvtedy si vyberám na verejné prezentácie iba krajiny, z ktorých som fakt nadšená.
Jednou z tvojich srdcoviek je Nepál. Bola si tam už viackrát, dokonca raz na treku so svojou mamou! A chystáš sa vraj znova…
Áno, bude to moja štvrtá cesta do Nepálu, tentokrát sa chystám najvyšší trekingový vrchol v Himalájach – Mera Peak v nadmorskej výške 6476 metrov nad morom. Bude to o tisíc metrov vyššia nadmorská výška, než v akej som kedy bola. Je to pre mňa veľká výzva – kondične aj organizačne. Prvýkrát som totiž dala šancu tomu, aby sa ku mne pripojili aj „cudzí“ ľudia. Celé to, samozrejme, organizuje nepálska agentúra, ja som však ponúkla možnosť aj iným krajanom, keďže ide o jedinečný trek.
Bez čoho sa na cestách nezaobídeš?
Pokiaľ ide o praktické veci, nedám dopustiť na merino oblečenie. Či už je to tričko, šaty alebo gaťky, odkedy som merino vyskúšala prvýkrát, v batohu mi nikdy nechýba. Veľmi mi šetrí miesto pri balení. Rada si na cesty beriem aj nejakú voľnú sukňu alebo šaty. Cítim sa v nich krajšie a pohodlnejšie než napríklad v rifliach. Tie sa snažím nechávať doma, pretože pri praní dlhšie schnú. No a samozrejme, nezaobídem sa bez svojej zrkadlovky Canon, smartfónu, na ktorý aj natáčam videá, a skoro vždy mám so sebou aj svoj laptop, keďže na cestách často aj pracujem. Mám taký čudný zvyk, že si vždy so sebou beriem aj švajčiarsky nožík a čelovku, hoci ich v konečnom dôsledku často vôbec nepoužijem.
A čo kozmetika? Niektoré cestovateľky sú známe tým, že hoci si idú minimal čo do oblečenia a ďalšej batožiny, keď ide o kozmetiku, musia so sebou všade vláčiť svoje krémiky, séra či odličovače…
V kozmetike nemám nič špeciálne, no nedávno mi jedna fanúšička napísala súkromnú správu a odporučila mi nechtíkovú masť. Vraj si všimla, že mám problémy s pleťou. Napísala to veľmi slušne, strašne sa ospravedlňovala, že si dovoľuje mi radiť, no vraj je to super krém na problematickú pokožku. A naozaj to tak je! Používam ho každodenne a na stopercent so mnou pôjde aj na Mera Peak.
Nosievaš so sebou na cesty nejaké talizmany pre šťastie?
Nosím, ale menia sa podľa toho, čo je u mňa práve v kurze alebo kto mi čo daruje. Mala som už so sebou na cestách škapuliar, náhrdelník s Guadalupskou Pannou Máriou od jedného kamaráta z Mexika či dokonca kyvadlo. Neviem, čo to bude na najbližšej ceste. 🙂
Obligátna otázka: Aký je tvoj najväčší cestovateľský sen?
Možno to znie zvláštne, ale veľa svojich snov som si už splnila. Videla som Grand Canyon, Taj Mahal, Persepolis, Čínsky múr, študovala som na americkej univerzite a naučila sa meditovať v budhistickom kláštore. Nie je nič konkrétne, čo by mi teraz blikalo na zozname, že tam musím ísť. Ja by som išla v zásade kamkoľvek. Mám však takú túžbu stráviť dlhší čas niekde na farme alebo ranči, kde by som mohla jazdiť na koni a starať sa o kone. Ideálne niekde v Amerike. Je to však trošku zložité, keďže nejde o typický cestovateľský výlet.
Vďaka svojej práci si nemusíš každý deň „cvikať”…Na jednej strane je to sloboda, na druhej strane to má aj svoje temné stránky. Ako to vnímaš ty?
Disciplína je podľa mňa pri každej freelance práci to najťažšie. Človek musí byť sám sebe šéfom, aby neprokrastinoval. Ja som bola odmalička veľmi zodpovedná, nebolo ma treba nikdy nútiť do učenia ani do práce. Roky som si myslela, že mi to ide skvele a mám dobrú disciplínu. Je pravda, že nikdy som nezmeškala žiadny deadline a ráno veľmi nevyspávam, hoci pracujem z domu a mohla by som ostať celý deň v pyžame. No prednedávnom prišiel na psa mráz.
Čo sa stalo?
Začala som pociťovať veľkú únavu, hrozne ťažko sa mi ráno vstávalo, cítila som sa ako zbitý pes. Keď to už bolo neúnosné, začala som to riešiť. Jednak bolo treba doplniť vitamíny a bola som aj trochu prepracovaná, ale vo veľkej miere bol za to zodpovedný úbytok disciplíny. Len si to predstavte: Stačí, že ráno si doprajete o 5 minút viac spánku, alebo si urobíte o 15 minút dlhšiu obednú prestávku a to sa takto postupne nabaľuje, človek čoraz viac podvedome poľavuje, nemá žiadny pocit stresu, nátlaku a stane sa na seba príliš mäkký. Práca sa mi začala preťahovať, pracovala som každý deň, nemala som žiadne víkendy. Takmer rok. Nemala som nikdy 2 po sebe nasledujúce dni, kedy by som nesedela pri počítači.
A ako si to riešila?
Sprísnila som režim. Vstávam skoro ráno a ak nevstanem na prvé zazvonenie budíka, považujem to za prehru. Dokonca som si ako experiment stanovila, 100-dňovú výzvu, v rámci ktorej teraz vstávam každý deň na východ slnka. Okrem toho sa snažím šetriť energiu, byť efektívna a disciplinovanejšia v tom, aby som sa nepreklikávala medzi oknami, nečetovala príliš veľa, redukujem používanie sociálnych sietí, a to napriek tomu, že som blogerka. Vypustila som nepotrebné veci – pracovné aj nepracovné. Veľa mi pomohol aj spomínaný pobyt v tme, ktorý mi dodal energiu a kde som si tieto problémy veľmi citeľne uvedomila.
Čo ti evokuje slovíčko „domov” a ako často naň myslíš na cestách? Skús ho opísať jednou vetou.
Moja mama by sa tejto odpovedi asi nepotešila, ale je to miesto, kde je práve môj batoh. 🙂 Domov je pre mňa miesto, kde sa práve nachádzam, kde mám väčšinu svojich vecí, života a aktivít za predpokladu, že sa tam cítim bezpečne a príjemne. Myslím, že mám veľmi veľa domovov a rýchlo sa to mení. Doma som v Komárne, odkiaľ pochádzam. V Bratislave, kde som študovala. Aj v Pezinku, kde momentálne krátkodobo bývam. No často sa aj v zahraničí cítim ako doma. Dokonca sa mi stáva, že keď sa vraciam večer na svoj hotel, tak poviem, že „idem domov“.
Takže príslovie: Všade dobre, doma najlepšie, na teba asi úplne neplatí?
Neviem sa s ním celkom stotožniť, inak by som asi necestovala. Ja sa naopak snažím, aby som sa aj v cudzine cítila doma. Ak sa dá, vytvorím si tam akúsi rutinu – napríklad denný harmonogram: raňajky u toho istého pouličného predavača, ktorého tým navyše veľmi poteším, obľúbené kaviarne, reštaurácie, zaviesť si do života určitú pravidelnosť.
Čiže môžeme rátať s tým, že jedného dňa sa usadíš, alebo nie?
Moja predchádzajúca odpoveď neznamená, že sa nechcem raz usadiť a mať jeden konkrétny domov, vôbec nie. Práve naopak, rada by som mala svoj nový domov kdekoľvek – či už na Slovensku alebo niekde inde – odkiaľ by som podnikala cesty do zahraničia a mala sa kam vrátiť. No pokiaľ ho nemám, musím sa prispôsobiť tomu, že domovom je mi celý svet.
Keby si mohla dať ľuďom, ktorí zbierajú odvahu vyraziť do sveta na vlastnú päsť, jedinú radu, čo by si im poradila?
Aby sa nebáli. Strach je najväčšia brzda v cestovaní a má mnoho foriem,všetko ostatné sú výhovorky. A ako prekonať strach? Myslím si, že si treba pomôcť dobrou prípravou, zdravým rozumom a potom sa už len postaviť strachu zoči voči.