Publikované

Výstup na Adamovu horu – svalovica, na ktorú nezabudneš

výstup na sri pada

Srí Lanka nie sú len čajové plantáže, slony a budhistické chrámy. Ale aj posvätná Adamova hora, kde zažiješ najneuveriteľnejší východ slnka. A tiež neuveriteľnú svalovicu. 🙂

Ak chceš okoreniť svoju dovolenku na Srí Lanke niečím, čo sa vymyká bežným povinným turistickým jazdám, určite si do itineráru pridaj výstup na posvätnú horu Šrí Pada.

Posvätná hora v nadmorskej výške 2243 metrov nad morom, v srdci južnej časti Srí Lanky, nie je len „tak nejaký kopec”. Posvätné miesto nazývané aj Adamova hora či Adam’s Peak (všade prítomná angličtina) si prisvojujú vari všetky hlavné svetové náboženstvá a každé z nich prítomnosť veľkého odtlačku chodidla vysvetľuje po svojom. Budhisti tvrdia, že práve tu Budha zanechal posledný odtlačok svojho chodidla, keď opustil tento svet. Podľa inej verzie to bolo zase prvé miesto, ktorého sa dotkla Adamova noha, keď ho Boh vyhnal z nebeského raja. Hinduisti zasa veria, že stopu tu zanechal boh Šiva pri tanci, keď stvoril svet. Odhliadnuc od rôznych verzií a od posvätnej tradície, pre ktorú sem už stáročia merajú cestu zástupy pútnikov, z vrchola Adamovej hory môžeš zažiť ten najneuveriteľnejší východ slnka. Potvrdzujeme z vlastnej skúsenosti.

V prípade Adamovej hory však platí, že i samotná cesta je cieľ. Aby si víťazoslávne zastal na vrchole, musíš sa vyštverať po 5200 kľukatých schodoch. A povieme ti, kondička-nekondička, je to poriadna fuška. Schody sú totiž zákerne malé i veľké, nepravidelné, a väčšinou nepríjemne strmé. Z mnohých by sa dali pokojne spraviť dva, no ich stavitelia si zrejme chceli ušetriť námahu už pri dosť komplikovanom projekte, akým táto trasa dozaista je. Ďalšou bizarnosťou výstupu na Šrí Pada je fakt, že aby si zažil to, kvôli čomu tam všetci chodia, musíš na túru zo základného tábora v Dalhousie vyraziť hlboko v noci, tí rýchlejší nadránom. Všade tma ako v rohu,
cestu ti osvetľujú len lampáše, míňaš stánky s čajom, občerstvením a množstvom fakt bizarných suvenírov. Netušíš, čo je okolo teba, kam ideš a čo ťa vlastne tam hore čaká.Vieš len, že to má trvať asi dve či tri hodiny.

A to je práve pointa hry. Výstup na Adamovu horu tak trochu pripomína tie polnočné výpravy lesom v letných táboroch. Žalúdok ti bude štekliť vzrušenie, a práve to ti pomôže udržať oči rozlepené v takej nekresťanskej nočnej hodine, keď by sa slušnému človeku patrilo skôr sladko odfukovať v posteli.

Kým bojuješ s každým krokom a nádychom, obiehajú ťa rezkí miestni mládenci. Obutí v šľapkách. Tvoja ilúzia o dokonalej kondičke sa rozplýva, no len kým nezačneš míňať celé rodiny, dokonca s malými deťmi. A starenky, ktoré idú tak pomaly, že sa takmer až plazia a skutočne zapochybuješ, či sa na vrchol vôbec dostanú. O tom, že by to mali stihnúť do východu slnka, ani nehovoriac.

Zabudni na trekovú obuv, miestni odhodlane šliapú hore schodami v sviatočných topánkach, flipflopoch, no niektorí i naboso. 🙂 Sem-tam počuť (prirodzene) demotivované náreky, plač, dohováranie v snahe dokončiť to, čo je pre miestneho srílanského budhistu povinnosť – aspoň raz za život sa ocitnúť na Adamovej hore.

A ako sme to prežívali my?

Polnočný budíček.

Pomaly sa stmieva, za oknom padá teplý dážď. Poobede sme dorazili do dediny Dalhousie, východiskového bodu na výstup na Adam’s Peak. Ubytovali sme sa v jednom z miestnych guesthouses. Jeden je tu ako druhý, tunajší obyvatelia zjavne žijú predovšetkým z tisícov ľudí, ktorí každoročne prichádzajú prekonať sami seba, splniť si svoju náboženskú povinnosť a zažiť najväčšiu svalovicu vo svojom živote. V dedine toho okrem guesthouses, jedného chrámu a stánkov s rozličnými prečudesnými suvenírmi a občerstvením nie je priveľa čo robiť. A tak si zabalíme ruksaky – voda, banány, keksíky, termo tričko, neprefúkavá bunda do dažďa, slnečné okuliare…hoci ešte tak úplne presne nevieme odhadnúť, čo nás vlastne čaká, intuícia nám velí ísť naľahko.

dedinka Dalhousie

Keď sa okolo desiatej večer ukladáme na spánok, vonku stále prší. V bedekri sa dočítame, že cesta na vrchol trvá dve až päť hodín (podľa kondičky, miery rozospatosti a ďalších faktorov) a svitať začína približne pred šiestou hodinou ráno, záleži na tom, v akom ročnom období sa sem vyberieš. Je to náš prvý nočný pochod, a tak preventívne nastavujeme budíky na polnoc. Keď sa zobudíme, svetielka, ktoré lemujú stúpajúci chodník až na vrchol, už poctivo svietia, priam vítajú príchodzích. Okolo je totálna tma, až z toho máme dosť zvláštne pocity. Chvalabohu prestalo pršať a vonku je príjemných 15-20 stupňov, čo je na miestne srílanské pomery celkom zima, no pre Slovákov, ktorí sa prišli schladiť do srílanských hôr, je to ideálna teplota. Ďalšia termo vrstva v ruksaku sa však zíde, ešte dobre, že sme ju preventívne brali, tesne pod vrcholom a pred svitaním nás totiž prekvapí dosť slušná kosa!

Hoci trasa zdola nevyzerá bohvieaká dlhá, 7 kilometrov priamo hore, žiaden traverz, je celkom pikantných. Cestička začína pozvoľna stúpať cez dedinu, najprv ju tvorí široký prašný chodník. Vinie sa pomedzi čajové políčka, ktoré žiaľ v tme nie sú vidno a tú nádheru si vychutnáš až nasledujúce ráno. No ktovie či vôbec, keďže pravdepodobne budeš na smrť unavený a pred očami máš jediné – víziu toho, ako už konešne ležíš v posteli. 🙂

Ak potrebuješ kávu a dávku cukru, aby si sa prebral, no problem – okolo nás je plno stánkarov, ktorí ponúkajú kávu a proviant – vedia prečo. Tá predstava uprostred noci, v krajne rozospatom stave, dobrovoľne vyliezť 1000 výškových metrov a zasa ich zliezť dole, takmer až hraničí so sci-fi.

Všadeprítomní mnísi lákajú okoloidúcich pútníkov, aby sa zapísali „do kroniky”, čo ako miestnych pomerov neznalí Slováci pochopíme ako výstupovú knihu. V skutočnosti však ide o knihu darov, kam sa zapíšeš spolu so sumou, ktorú venuješ.

výstup na adamovu horu
osvetlená cestička k nebesiam

Míňame ďalšie schody, akoby sa nemali nikdy skončiť. Tabuľky s číslami prezrádzajú, koľko nám ich ešte ostáva. Má to byť motivujúce či demotivujúce? Ako pre koho. Na trase je viac miestnych než turistov, celé rodiny si z toho urobili spoločenskú udalosť. Evidentne sa nikam nenáhlia, tu postávajú a diskutujú, tam sa rozložia a piknikujú. Veru, cesta je cieľ.

výstup na adam's peak

Posledných pár desiatok.

Posledný úsek pod vrcholom je riadna kosa. Ľadový vietor, pokročilá nočná hodina, naše prebudené, potom zmáčané telá. Naťahujeme si ešte aj termotričko. Zohriať sa môžeš aj v poslednom stánku pod vrcholom, asi 150 schodov od cieľovej rovinky. Tam hore, na vrchole nie je nič. Nájdeš tam síce toalety, no potom už len tlačenicu, masa ľudí postáva, posedáva na kamenných schodoch a čaká na východ slnka. Alebo sa tlačí k svätyni, aby na vlastné oči videla legendárny odtlačok nohy. Žiaden stánok s občerstvením tam ale nečakaj, takže ak chceš niečo na zahryznutie alebo zahriatie a nemáš nič so sebou, tento stánok je tvoja posledná šanca. Priprav sa však na pochopiteľnú vysokohorskú prirážku. A tiež rátaj s tým, že zdroj pitnej vody tu asi nablízku nikde nie je…

výstup na adamovu horu
posledné úseky schodov

Schody v poslednom úseku sa zužujú, schodisko je takmer až pri plošine na vrchole rozdelené zábradlím na dve polovice. Zábradlie je i po oboch stranách. Čo je síce praktické a bezpečné, na druhej strane je vďaka tomu tesne pred a po východe slnka na tomto úseku neskutočná tlačenica. Nič pre klaustrofobikov. Policajti aj nápisy popri schodoch nás upozorňujú, aby sme si dávali pozor na svoje veci. Áno, toto posvätné miesto majú radi aj šikovní vreckári. Okrem toho, že treba byť v strehu, rátaj aj s tým, že výstup posledných desiatoch schodov môže byť kvôli množstvu ľudí o dosť pomalší. Na schodisku nie je šanca nikoho predbehnúť, je veľmi úzke. Ak sa tomu chceš vyhnúť, radšej si privstaň. Rovnako počas víkendov, srílanského nového roku alebo pri splne mesiaca, bývajú davy na hore dvojnásobné než inokedy.

Na vrchole.

Sme hore. Až vtedy si naplno uvedomíme, že máme za sebou tisíce schodov a svet pod nami sa zdá byť gombička. Hodinky ukazujú 4.45 ráno. Výstup nám trval 3 hodiny, 15 minút. Nohy nás zatiaľ nebolia. Keďže mám aktuálne nulovú kondičku kancelárskej krysy, hovorím si, že to nebol až taký zlý výkon. Prezliekame sa do suchých merino tričiek, na rad prichádzajú aj bundy. Hľadáme si miesto, kde zakempujeme a tak ako ďalšie stovky ľudí počkáme na ten legendárny východ slnka.

výstup na adam's peak
na vrchole

Netuším, ako sa tam na vrchol všetci pomestia, ale každému sa ujde miesto. Hora si žije vlastným životom. Akýsi pán s mikrofónom hlási, kto koľko rupií chrámu venoval. Zaznie prvá mantra modlitby a začína sa obrad. Turisti sa miešajú s veriacimi, posedávajú, opierajú sa o múriky, krúžia okolo hory, alebo sa chránia pred vetrom v útrobách chrámu. Sú zabalení do diek, búnd, detičky spia, dospelí sa zhovárajú alebo tiež driemu.

Východ slnka však všetkých preberá z únavy. Hoci ho ospevujú všetci naši známi, môže sa ti pokojne stať, že budeš mať tak ako my smolu a vymákneš práve uplakané obdobie, keď sa slnku príliš do divadla nechce..

výstup na sri pada

Fotíme ako o život, hoci sa to absolútne nedá zachytiť. A možno je to aj dobre. Hora odmení len toho, kto si dá tú námahu a cestu na ňu si odmaká. 🙂

Čo najrýchlejšie sa pripravujeme na zostup dole. Tá predstava, že odrazu sa celá tá masa ľudí rozhodne pre to isté, nám pripadá dosť desivá. Odporúčame to aj tebe. A nielen kvôli davom, pred ktorými je lepšie si urobiť náskok. Ale aj kvôli tomu, že keď už raz slnko vyhupsne hore, začne neúprosne pražiť a potom budeš mať chuť vyzliecť sa z kože. Na schodoch nie je kúsok tieňa a zostup sa premení na utrpenie.

Čo nás ale zaskočilo – keď sme schádzali dole – a bolo už po východe slnka – mnohí ešte len prichádzali. Oneskorenci, ktorí dychtili vidieť aspoň zvyšky toho prírodného divadla. Na schodoch so zábradlím sa vytvorila poriadna zápcha — ani dole, ani hore.

Keď zostupujeme o 6.30 dole, schody sú relatívne prázdne. Urobím prvú chybu – keďže to chcem mať rýchlo za sebou, pustím sa po schodoch „do behu” ako po štandardných schodoch. S odvahou netušiacej, pretože nasledujúci deň a vlastne celý nasledujúci týždeň si toto rozhodnutie „vyžeriem” v podobe neskutočnej svalovice.

cesta dole

Po hodinke takéhoto behu dole schodmi mám už celkom vytrasené stehná aj lýtka a kolená sa mi začínajú podlamovať. Jediný chybný dopad a odnesie si to vyvrtnutý členok či nepekný pád z toho gigantického schodiska. Usilujem sa spomaliť, no nohy postupne prestávajú poslúchať. Akoby sa premenili na neovládateľnú huspeninu, posledný úsek sotva dokážem trafiť schod po schode.

Dolieha na mňa neskutočná únava, tá horúčava začína byť poriadne otravná, pocitovo je určite minimálne 25 stupňov. K slastnému pocitu to má teda veľmi ďaleko.
Hoci okolité čajové plantáže sú skutočne krásne a príroda úchvatná, želám si jedine teleportovať sa do postele a do sprchy. Splní sa mi to až o dve hodiny. Keď sa zobudím a precitnem, prichádza veľmi bolestivé zistenie – svalovica gigantických rozmerov.

výstup na adamovu horu
zberačky čaju v Highlands

Graduje aj na ďalší deň, bolesť sa pritom pri každom pohybe dole kopcom len zintenzívňuje. Každý pohyb po schodíku, briežku, snaha prikrčiť sa na lyžiara nad WC misou sprevádza zatínanie zubov a neskutočná bolesť, ktorá sa končí priam výbuchom smiechu. Ešte, že je na čo spomínať. Popravde, spomienka na posvätný Budhov odtlačok stihla vyblednúť, no spomienka na tú svalovicu ma bolí ešte i dnes, po piatich rokoch.

Praktické informácie

Kedy?

Hlavná pútnická sezóna je od polovice decembra do polovice mája. Počas hlavnej sezóny je schodisko dobre osvetlené a zaobídeš sa aj bez čelovky. Stánky s občerstvením sú otvorené celú noc, až do rána. Ak nechceš masovku, vyhni sa návšteve počas srílanského nového roku (polovica apríla), dňom, kedy je spln a víkendom. Zápchy na schodisku môžu byť vtedy také rozsiahle, že tvoj výstup sa z troch hodín predĺži pokojne aj na päť. Ak však plánuješ návštevu mimo sezóny (v období dažďov), informuj sa na situáciu miestnych. Cez intenzívne letné dažde vraj býva na trase dosť pijavíc.

Ako sa tam dostaneš?

Na Google mape si vyhľadaj dedinku Nallathanniya, v bedekroch a na internete ju nájdeš aj pod anglickým názvom Delhousie. Dostaneš sa do nej z mestečka Hatton, priprav sa však na natrieskaný autobus a mini sedačky. Ak si vôbec sadneš, očakávaj poriadne ubolený zadok, cesta je dosť hrboľatá a kamenistá a nezriedka sa autobusu prihodí aj menší defektík. (Sledovať, ako miestni opravujú defekt na autobuse, je však lokálny zážitok, ktorý sám o sebe stojí za to:-).
A ako sa dostaneš do Hattonu? V Hattone stojí vlak, ktorý využije hádam každý dovolenkár a cestovateľ na Srí Lanke, keďže jazda vlakom (a predovšetkým v oblasti okolo mesta Ella či Nuwara Elyija) je neskutočne scénická. Železničná trať sa vinie pomedzi čajové plantáže a vyzerá to fakt krásne. Na tento vyhliadkový vlak môžeš naskočiť vo vnútrozemí v Kandy alebo od Nuwara Elyija (vlaková stanica Nanu Oya). Ak máš šťastie a dostatočný rozpočet, môžeš si zaplatiť aj prvú triedu s klímou a top vyhliadkovým oknom vpredu. Väčšinou však bývajú tieto miesta beznádejne vypredané. Mimochodom, vlaková ale aj autobusová doprava na Srí Lanke funguje naozaj veľmi dobre.

čajové plantáže všade naokolo

Na Adamovu horu vedie viacero trás, ak chceš zažiť výstup bez zástupov a máš more času (a dobrú kondičku), ďalšie trasy nájdeš v angličtine na tomto webe.

Kde sa ubytovať?

Po príchode do Dalhousie si poľahky nájdeš nocľah priamo na mieste podľa toho, aký máš rozpočet (či pár eur alebo pár desiatok eur) a podľa toho, čo ti padne do oka. Miestni tu z Adamovej hory žijú, takže ubytovacie zariadenia rýchlo pribúdajú, alebo sa z ošumelých a na spadnutie stane v priebehu leta rodinný penzión, čiže akékoľvek konkrétne tipy by boli veľmi rýchlo neaktuálne.

ubytovanie delhouse
naša izbička v Delhouse s čerstvo vymaľovanou (od acetónu smradľavou) kúpeľňou

Jedlo a voda?

Nemusíš mať obavy, že sa na výstup nevyzbrojíš dostatočným proviantom. V každom gueshouse ti navaria a v mestečku je plno rôznych obchodíkov, stánkov s občerstvením, reštaurácii s praženou ryžou, ovocím, zeleninou či keksíkmi. V prípade núdze si môžeš jedlo kúpiť aj počas výstupu, no rátaj s vynáškovým príplatkom. Počas treku toho veľa vypotíš a budeš zúfalo potrebovať doplniť energiu, preto odporúčame niečo sladké – maličké sladučké banány alebo čokoládu. V tme tak počas výkonu predídeš energetickej kríze.

To isté platí aj o vode. Balenú vodu v prípade krízy kúpiš aj hore, no vezmi si na začiatok aspoň 1,5 litra. Nepreháňame. Odporúčame preliať vodu do hydrovaku, aby si nemusel zakaždým zastavovať, vyťahovať fľašu a piť v hodine dvanástej, ale aby si popíjal postupne podľa potreby.

Čo so sebou na oblečenie?

Priprav sa na tropickú noc, počas ktorej podáš veľký výkon a fakt sa budeš veľa potiť. Ale zároveň ťa prekvapí aj chladné počasie a nepríjemný vietor. A zároveň so sebou nemôžeš ťahať milión vecí. Takže to treba vymyslieť nejako rozumne. Z vlastnej skúsenosti odporúčame trasu odštartovať funkčnými nohavicami s odopínacou spodnou časťou pod kolenami a tenkým tričkom. Ideálne je merino, keďže má termoregulačné vlastnosti, rýchlo schne a keď sa spotíš, nebudeš mať na sebe vlhké a nepríjemný pocit chladu. Potrvá nejaký čas, kým ti bude fakt zima.

Do ruksaku si prihoď jedno ďalšie merino tričko na prezlečenie s dlhým rukávom – ak ti bude veľmi zima, napríklad si urobiš pod vrcholom pauzu na čaj – zíde sa ti ako stredná vrstva. A odporúčame aj bundu proti vetru, prípadne pre zimomrivejších ľahká mikina. Nám sa zišla aj multifunkčná šatka, ktorú sme mali na krku, alebo sme si ňou zakrývali uši a hlavu proti vetru. Ver tomu, že čakanie na východ slnka ti bude pripradať nekonečné, a v tej kose o to viac. Deku sa ti asi nebude chcieť ťahať, takže to radšej vyrieš rozumne funkčným oblečením.

Ako obuv ti postačia ľahké tenisky, no inšpirovať sa miestnymi a vybrať sa hore naboso sa neoplatí. V chlade a vetre na vrchole hory to môžeš oľutovať. Pri zostupe sa ti zídu aj slnečné okuliare, pretože slnečné žiarenie tam hore je dosť silné a okolo ôsmej ráno už slušne vypeká. Tieň radšej nečakaj, tak aby si si videl pod nohy.